Nebezpečné
spomienky skrytej cirkvi
„Ján mu povedal: Učiteľ, videli sme
niekoho, kto v tvojom mene vyháňal zlých duchov.
Bránili sme mu, pretože nechodil s nami." (Mk
9, 38)
Ľudia majú svoje pamäti
a ľudské spoločenstvá svoje dejiny. K našim
spomienkam patria udalosti nášho života, ktoré sú
nám milé a preto ich chceme uchovať v pamäti.
Ale patria k nim aj udalosti, ktoré sú nám
nemilé a nedokážeme na nich zabudnúť. A možno
by sme ani nemali: „Tajomstvom vykúpenia je spomienka.",
píše sa na jeruzalemskom pamätníku obetiam šoa.
Dejiny píšu víťazi.
Banálna pravda, ktorú po roku 1948 poznala česká
i slovenská spoločnosť. Ako vyzerajú dejiny
písané víťazmi? Ten, kto píše takéto
dejiny, je akoby autorom príbehu. Príbeh potrebuje
svoju expozíciu, kolíziu, jeden či viac vrcholov
a dejových zvratov a záverečné
rozuzlenie, prípadne i autorský vysvetľujúci
komentár. Koniec, ten je daný: predstavuje ho aktuálny
stav. Minulé udalosti je už len potrebné vhodne
pretriediť a zoradiť, aby mohli predstavovať potrebné
„zdôvodnenie", „vysvetlenie" či rovno „ospravedlnenie"
súčasnej situácie. Minulé sa predsa „nutne"
muselo stať tak, ako sa stalo, pretože dnešok by ináč
nebol možný. Videnie dejín skrze túto logiku
nadvlády z nich robí dejiny triumfu, v ktorých
sú akékoľvek spomienky utlačovaných vytesnené
na okraj, alebo úplne. Útlak víťazov robí
spomienky utláčaných nebezpečnými. Tieto
nebezpečné spomienky potom žijú vedľa oficiálnych
dejín ako dejiny utrpenia udržujú hlad
utláčaných po spravodlivosti. Dejiny kresťanov v
Československu boli dlho odvrátenou stranou dejín
spoločnosti. V roku 1989 prišla zmena. Mnohí kresťania
sa sebavedome postavili na stranu víťazov. Odolali však
pokušeniu napísať nové - svoje - dejiny triumfu?
Téma dejín
a pamäti má v recentnej teológii svoje čestné
miesto. V katolíckej teológii sa o jej
rozpracovanie v 20. storočí výraznou mierou
zaslúžil nemecký teológ Johann Baptist Metz.
Pre katolícku teológiu objavil pojem nebezpečných
spomienok, ktoré opisuje takto: „Existujú
spomienky, ktorými predchádzajúce skúsenosti
prelamujú stredobod nášho života a odkrývajú
našej súčasnosti nové a nebezpečné
vhľady. Na chvíľu objasnia ostrým svetlom neistú
povahu vecí, s ktorými sme sa už zrejme vyrovnali
a ukážu banálnosť nášho predpokladaného
‚realizmu‘. Prerazia kánonom všetkého, čo je
prijímané ako evidentné a ako klam odhalia
istotu tých, pre ktorých ešte ‚je stále
vhodný čas‘ (J 7, 6). Podkopú naše
konštrukcie vierohodnosti. Takého spomienky sú ako
nebezpeční a nevypočítateľní návštevníci
z minulosti."1
Spomienky, ktoré takto opisuje Metz sú
nebezpečné tým, že ohrozujú každý
pokus o ovládnutie minulosti zostavením
historického príbehu do podoby dejín triumfu.
Prerážajú kruh vládnúceho vedomia a
pripomínajú nevyriešené, potlačené
konflikty a stále živé nádeje. Preto sú
hlavným nepriateľom každej totality.
Úlohou toho, kto nechce písať
dejiny ako dejiny triumfu, je „vyberať smetné koše",
prehrabávať sa v troskách histórie,
hľadajúc to, čo bolo odhodené, odvrhnuté,
a nachádza sa v nebezpečenstve stratenia.
Skrytá cirkev na Slovensku
v pamäti kresťanov
„Nesmierne dôležité je, komu je
dovolené mať svoje dejiny, a komu nie. Tí, ktorí
nemajú žiadne spomienky a príbehy, totiž nemajú
život."2
„Podzemná cirkev."
Podzemie je slovo nesúce príchuť tajomstva a
dobrodružstva, pre niekoho aj ilegality. Túto auru okolo seba
vytvárajú aj pojmy tajná cirkev, cirkev mlčiaca.
Iste, pre kresťanov je Cirkev vždy iba jedna, svätá,
všeobecná a apoštolská. Zmienené pomenovania
nám ale odkrývajú niečo z toho, v akej situácii
sa táto cirkev nachádzala a aká bola perspektíva
toho, kto k nej takto vyjadruje svoj vzťah. Čo je to skrytá
cirkev? Je to cirkev, ktorá žije skryte, pretože verejne sa
prejaviť nesmie. Jej pôsobenie je, podobne ako pôsobenie
Ježiša z Nazaretu pred tridsiatym rokom jeho života, skrytým
životom - vita abscondita.
Dejiny skrytej cirkvi v období
neslobody sú pre teológiu zaujímavé
z mnohých dôvodov. Kresťania sa musia rozhodnúť,
čo je pre nich takpovediac esenciálne. Čo je nutné
ochrániť, zachovať a predať ďalšej generácii,
bez čoho by cirkev musela rezignovať na toho pomenovanie. Toto
rozlíšenie sa však nedeje teoreticky a abstraktne, na
úrovni akademickej teológie ani autoritatívne či
mocensky, na úrovni cirkevného úradu. Deje sa
prakticky, na úrovni osobného života každého,
kto sa sám za kresťana považuje. Zachytiť dejiny skrytej
cirkvi znamená zachytiť pamäti mnohých ľudí,
ktorí sa v jej rámci pohybovali. Súčasne
sú to dejiny útlaku, dejiny utrpenia. Ako každé
dejiny utrpenia, aj dejiny skrytej cirkvi skrývajú
v sebe zárodok nádeje pre budúcnosť
a predstavujú nárok pre súčasnosť.
Dejiny skrytej
cirkvi na Slovensku je možno rozdeliť do niekoľkých etáp3,
z ktorých každá je čímsi špecifická.
V nasledujúcom texte budem sledovať príbeh
skrytej cirkvi (1) v období vojnovej Slovenskej republiky
a obnovy Československa až po „víťazný
február" roku 1948, (2) v období proticirkevného
boja a tvrdých represií, (3) v období
politického uvoľňovania a „Pražskej jari", (4)
v období normalizácie až po (5) obdobie rozkladu
moci. Skrytá cirkev v tomto celom období vystupuje
ako nechcená pamäť spoločnosti, resp. nositeľov
štátnej moci, ktorá ohrozuje štruktúry
komunistického režimu. Po období neslobody prichádza
rok 1989 a s ním koniec proticirkevného boja zo
strany štátu. Príbeh skrytej cirkvi sa nekončí
pádom komunizmu, pretože mnohé následky útlaku
trvajúceho desaťročia, je cítiť ešte dnes. Jednou
z prvých otázok ponovembrového vývoja,
otázkou, ktorá dodnes nie je úplne zodpovedaná,
je spôsob, akým sa vyrovnať s rozdelením
cirkvi. Po novembri 1989 sa v spoločnom priestore cirkvi vedľa
seba ocitli rôzne okruhy ľudí: kolaboranti štátnej
moci, ľudia „pasívneho odporu" a vyznávači,
teda ľudia z rôznych vetví podzemných
aktivít. V tomto období (6) nastáva
konflikt pamätí rôznych skupín vo vnútri
jednej cirkvi. Dejiny skrytej cirkvi sa stávajú
nechcenou pamäťou pre mnohých členov oficiálnej
cirkvi.
1. Slovenská
republika a obnova Československa (1939-1947)
Ak chceme hovoriť o aktivitách
skrytej cirkvi na Slovensku, prvá otázka, ktorá
nás možno napadne je: Kde sú jej korene? Kde máme
z historického hľadiska začať? Pomôcť nám
pri tom môže výrok cirkevného historika Václava
Vaška: Málokto ovplyvnil povojnový slovenský
a český katolicizmus tak ako chorvátsky kňaz, jezuita
Tomislav Kolakovič. Pre niekoho bol „svätcom" (Silvester
Krčméry), pre iného „veľký a záhadný"
(Ivo Sečkar), „fenomén doby, kedy Slovensko prechádzalo
z jednej totality do druhej" (Jozef Jablonický), tiež
„dobrodruh a megaloman" (František Vnuk), „zakuklený
komunistický agent" (Mirko Vesel), „agent Vatikánu"
či „špión svetového formátu" (Štátna
bezpečnosť), „partizán" (Gretta Palmerová),
„politik" (Pavol Čarnogurský) a ešte pre iných
„teologický experimentátor" (kňazi, ktorí
sa báli prievanu v Cirkvi). Pre nás, čo sme mu boli
blízki, bol „pánom profesorom"...4
Vojnovú Slovenskú republiku si Stjepan Tomislav
Poglajen-Kolakovič5
vybral ako základňu pre svoju plánovanú misiu
do Ruska. Kolakovič od začiatku rozvinul širokú prednáškovú
činnosť, dával kurzy filozofie a teológie pre
široký okruh poslucháčov. Medzi jeho poslucháčmi
boli hlavne vysokoškolskí študenti, medzi nimi niektoré
výrazné postavy skrytej cirkvi ako napr. Silvester
Krčméry a Vladimír Jukl. Jeho žiak Anton Neuwirth na
Kolakoviča spomína takto: „Kolakovič sa stal v našich
očiach priekopníkom sociálneho učenia cirkvi. Ako
prvý označil cirkev za sociálny faktor a sociálnu
otázku za jej prioritu. Dovtedy nebolo efektívneho
zásahu do sociálnych štruktúr, čo bolo natoľko
nové, že mnohí, vrátane prezidenta Tisu, ho
začali považovať za ‚červeného agenta‘ a veľmi ťažké
bolo presvedčiť ich, že ním nie je."6
Kolakovič
upozorňoval na problematickosť spojenectva s hitlerovským
Nemeckom i na hrozbu zavedenia komunizmu na Slovensku po
jeho páde. Niekoľko dní pred vypuknutím SNP
zasadala v Banskej Bystrici Konferencia slovenských biskupov7,
na ktorej Kolakovič predložil memorandum Pastorácia pre
ťažké časy, v ktorom už v tej dobe navrhoval
zriadiť popri oficiálnej duchovnej správe aj duchovnú
správu tajnú a vyčleniť pre ňu k tomu ochotných
kňazov, nenašiel však pre svoj plán pochopenie.8
Kolakovič slovenské
prostredie oboznámil so zásadami hnutia kresťanskej
robotníckej mládeže (Jeunesse ouvriere chrétienne
- JOC)9.
Vytvoril okolo seba úzky kruh spolupracovníkov,
o ktorých si myslel, že sú ochotní
pracovať na svojom duchovnom prehĺbení a sú schopní
a ochotní venovať sa plne apoštolátu aj v časoch
očakávaného prenasledovania Cirkvi10.
Spočiatku existovalo spoločenstvo Rodina v Bratislave, neskôr,
keď odišli Jukl a Krčméry študovať do Prahy aj
v nej. Postupne sa skrze vysokoškolákov šírila
po celej republike.
Počas SNP sa dostal
na povstalecké územie a snažil sa skrze ruských
partizánov dostať sa do Moskvy. V roku 1945 pobýval
Kolakovič niekoľko týždňov v Debrecíne
v Maďarsku, kde organizoval „Malé spoločenstvá".
Na tom sú položené dodnes živé základné
obce.11
Katolícka
cirkev bola na Slovensku po skončení druhej svetovej vojny
v neľahkej situácii. Potvrdila sa Kolakovičova
predpoveď, že slovenský katolicizmus doplatí na
prílišnú klerikalizáciu Slovenského
štátu. Došlo k prvému konfliktu pamätí.
Komunistická ľavica, predovšetkým jej časť
s kontaktmi na Mosku, považovala Katolícku cirkev na
Slovensku za svojho hlavného nepriateľa. Prišlo zoštátnenie
školstva, ktoré malo mať v prvom rade charakter
zlomenia tradície pamäti. „Každý odpor proti
komunizmu na Slovensku, ktorý by sa hlásil k národným
tradíciám, režim hneď označoval za pokračovanie
Slovenskej republiky z r. 1939-45 a za prejav klérofašizmu."12
V roku 1947 sa začala doba tvrdých domových
prehliadok, začal fyzický a psychický nátlak
na vedúce osobnosti nekomunistického zmýšľania.
2. Tvrdé
represie (1948 - 1966)
Komunistickej strane sa postupne podarilo získať
rozhodujúci vplyv v štáte. Obsadila dôležité
pozície v polícii, armáde a robotníckych
organizáciách. V posledných slobodných
voľbách 26. mája 1946 na Slovensku síce
presvedčivo zvíťazila Demokratická strana,
integrujúca v sebe rôzne nekomunistické
prúdy politického spektra, na nasledujúci
politický vývoj štátu táto skutočnosť
už vplyv nemala. Februárovým prevratom, ktorý
sa uskutočnil medzi 17. a 25. februárom 1948,
nastal v Československu prechod od krehkej povojnovej
demokracie k totalitárnemu systému jednej
politickej strany. Dňa 9. mája tak mohla byť prijatá
nová ústava vyhlasujúca ľudovodemokratickú
republiku a zákon č. 231/48 zo dňa 16. októbra
1948 zaviedol pojem triedneho nepriateľa a legalizoval triedny
boj. Kto bude hlavným triednym nepriateľom, to je vidieť už
z §28, hovoriacom o zneužití duchovného úradu13.
V tomto čase
už bolo jasné, že katolícku cirkev čaká ťažké
obdobie, prípadne že môže byť ohrozená jej
samotná existencia. Na svojej návšteve v Ríme
v roku 1948 získal biskup Trochta organizačné,
disciplinárne a liturgické výnimky z cirkevného
práva a inštrukcie, podľa ktorých mohli byť
určité právomoci, vyhradené podľa kódexu
kánonického práva pápežovi alebo
biskupom, prenesené na biskupov resp. kňazov.14
Tieto zvláštne oprávnenia dostali pomenovanie mexické
fakulty, podľa podobných oprávnení,
použitých začiatkom 20. storočia pri prenasledovaní
Katolíckej cirkvi v Mexiku. Ich súčasťou bola aj
smernica umožňujúca vytvorenie utajenej alternatívnej
cirkevnej hierarchie. Vedľa verejne pôsobiaceho biskupa mal
byť „v zálohe" aj biskup tajný.
Zákonom č. 217/1949 bol
zriadený Štátny úrad pre veci cirkevné,
ktorým sa cirkvi dostali pod dozor a kontrolu štátu,
a zákonom č. 218/1949 o hospodárskom
zabezpečení sa cirkvi dostali aj do hospodárskej
závislosti na štáte. Začal sa program boja štátnej
moci proti Katolíckej cirkvi. Jedným z jeho prvých
bodov bola tzv. Akcia klin. Jej cieľom bol vnútorný
rozkol v cirkvi, oddelenie biskupov od rímskeho centra,
vytvorenie skupiny „vlasteneckých kňazov" a následné
utvorenie národnej, štátom kontrolovanej cirkvi. Dňa
10. júna 1949 bola ustanovená štátna „Katolícka
akcia". Ďalším bodom na programe likvidácie cirkvi
boli akcia K, zrušenie rušenie kláštorov a rádov,
ktoré prebehlo počas „Bartolomejskej noci" 13-14. 4. 1950
a rušenie ženských reholí 27-28. 4. toho istého
roku. Pod akciou P, „návrat k pravosláviu"
prebehla likvidácia gréckokatolíckej cirkvi,
ktorá mala v roku 1950 asi 305 tis. členov.
Vatikán
reagoval zákazom Katolíckej akcie a dekrétom,
v ktorom sa pod hrozbou exkomunikácie zakazovalo
katolíkom hlásiť sa k doktríne komunizmu.
V roku 1951 Pius XII. vydal dekrét, ktorým sa
vysvätenie biskupa bez kanonického poverenia trestalo
exkomunikáciou svätiteľa i svätenca. Cieľom tohto
dekrétu bolo zabrániť komunistickému režimu
mať „vlastných biskupov" a v krajnej situácii
umožniť svätenia s dodatočným schválením.
Medzi prvými tajne vysvätenými biskupmi na základe
mexických fakúlt boli v Čechách a na
Morave Kajetán Matoušek, vysvätený Antonínom
Eltschknerom15,
František Tomášek, Ladislav Hlad a Karel Otčenášek.
Tieto svätenia sa ale veľmi rýchlo dostali k štátnej
bezpečnosti16
a títo biskupi strávili niekoľko nasledujúcich
rokov vo vezení či internácii. Na Slovensku biskup Ján
Vojtaššák konsekroval profesora dogmatiky spišského
seminára Štefana Barnáša. V roku 1951 získal
tajné svätenia od Róberta Pobožného
jezuita Pavol Hnilica, od ktorého vnikla v rámci
jezuitského rádu vlastná línia. Hnilica
krátko po svojom vysvätení dostal strach
z prezradenia a s vedomím predstaveného
jezuitov, ale bez predchádzajúceho schválenia
Vatikánu, vysvätil dňa 24. augusta 1951 Jána
Korca a následne emigroval. Keďže pravidlo pre tajných
biskupov znelo „jeden biskup aktívny, jeden utajený",
počas zatvárania príslušníkov jezuitského
rádu v roku 1955, vysvätil Korec na biskupa jezuitu
Dominika Kaľatu a ten po Korcovom uväznení vysvätil
Petra Dubovského. Kaľata bol napriek svojej nečinnosti
odhalený a emigroval do SRN. Keďže ŠtB vždy po čase
tajne svätených biskupov odhalila, skupiny v skrytej
cirkvi okolo biskupa Korca nevideli v ďalších
biskupských sväteniach zmysel.
Najznámejším
znakom komunistického režimu 50. rokov, aj vzhľadom na
situáciu katolíckej cirkvi, bola celá rada
vykonštruovaných procesov proti „nepriateľom režimu".
Komunistická diktatúra začala najprv procesmi
s katolíckymi biskupmi a inteligenciou, presne podľa
biblického: „Udriem pastiera a stádo oviec sa
rozpŕchne" (Mt 26, 31). V roku 1951 začal proces
so slovenskými biskupmi Vojtaššákom, Buzalkom
a Gojdičom. Neskôr sa do väzenia dostali vedúce
osobnosti Rodiny: Zvěřina, Mádr, Vaško, Jukl, Krčméry.
Ladislav Hanus vo svojich pamätiach popisuje atmosféru
doby takto: „Vtedy sa procesy vyrábali vo veľkom. To
bola akási hlavná agenda režimu. Vyrábali sa
veľkoprocesy a vyrábali sa systematicky, v takých
veľkých celkoch, v tých veľkých rámcoch.
Vtedy to bolo jeden proces za druhým. ‚Zelená
internacionála‘ bol proces s agrárnikmi,
‚červená internacionála‘ bol proces so sociálnymi
demokratmi, ‚biela internacionála‘ s hierarchiou,
teda s Cirkvou, s klerikálmi. Ďalej to boli ešte
i skupinové, akosi s každou diecézou zvlášť,
každá rehoľa bola súdená zvlášť.
Jezuiti mali svoj proces, saleziáni mali svoj proces,
františkáni mali svoj proces, potom premonštráti. Tie
súdy sa brali svojho času kolektívne. Čiže vtedajšia
agenda alebo starosť režimu bola - súdiť, súdiť,
súdiť."17
Paradoxne, vo vezení
sa tak mohli vedúce osobnosti katolíckeho života
vzájomne stretnúť. To, čo by bolo možné
vnímať ako veľkú životnú prehru, prijali
mnohí ako životnú šancu. Aj vo vezení
fungovali rôzne „podzemné" univerzity, improvizované
prednášky, duchovné cvičenia, utajované
liturgie. Niektoré príbehy naberajú rozmery
hagiografickej legendy: „Josef Zvěřina behom samoväzby
vyťukal svojmu spoluväzňovi cez múr morzeovkou
a latinsky kurz dogmatickej teológie a tak mu
pomohol doplniť vzdelanie potrebné k vysväteniu."18
Jáchymov, Mírov, Valdice, Ilava... Najmä
v Jáchymovských baniach sa podľa Hanusa
sústredila elita každej diecéze, každej rehole: „To
bolo meradlo, že ako je ktorá v krimináli zastúpená,
to bolo meradlo pre výšku každej rehole. Keď bola daktorá
zastúpená slabo, to bolo veľmi zlé
vysvedčenie."19
V pamätiach mnohých, ktorí boli režimom
väznení za svoje náboženské presvedčenie,
nachádzame veľmi často spomienky na skryté slávenie
eucharistie, ktoré boli zakázané a prísne
stíhané. Väzňov spoločné utrpenie spájalo
a búralo rozdiely20.
„V prípade, že som chcel celebrovať svätú
omšu, páter Zvěřina mi dal fľaštičku, kde bolo trochu
vína. Ja som si pripravil zápalkovú
škatuľku, priniesol rožok, ktorý som pokrájal na
malé štvorčeky, podobne ako majú gréckokatolíci.
... víno obstarávali tí najspoľahlivejší
z hrozienok. Hrozienka sa pokrájali žiletkou, zaliali
trochou vody a do rána bol už z toho normálny
mok, niečo ako mušt."21
Hanus ďalej
popisuje ako niektorí starší kňazi mali dostatok
odvahy a vnútornej sily, aby na útlak vo väzení
reagovali iróniou, ako napr. páter Metod Nečas:
„Náčelník ho prekvapil otázkou: ‚Proč
se neženíte?‘ - to ako kňazi. Metodko sa vynašiel:
‚Pane náčelníku! To nevíte? Znáte
Makarenka?‘ On: ‚Znám, proč?‘ Páterko: ‚Vždyť
Makarenko říka, že manželství umenšuje
revolučnost.‘ "22
Z pohľadu Metzovej teológie
je možné celé obdobie 50. rokov až do postupného
uvoľňovania režimu v druhej polovici 60. rokov označiť ako
zápas o pamäť. Skrytú cirkev v tomto
období tvoria tie aktivity, ktoré sa stali podľa
štátneho práva nelegálnymi alebo sa ich štátna
moc rozhodla eliminovať. Štát a jeho výkonné
orgány sa začínajú voči kresťanom (a nie len
im) prejavovať ako utláčateľ, ktorý sa systematicky
snaží potlačiť ich identitu. K tomu mu slúži
manipulácia pamäti („monsterprocesy"), kradnutie
pamäti (snaha štátnej moci o dosadenie
„vlasteneckých" biskupov a kňazov, obsadzovanie
ordinariátov vlastnými ľuďmi) alebo jej ničenie
(zrušenie gréckokatolíckej cirkvi a deportácia
jej kňazov z východného Slovenska do českého
pohraničia, obmedzovanie práce i osobnej slobody
biskupov, zrušenie a uväznenie rehoľníkov, ktorých
existencia v spoločnosti je viditeľnou pripomienkou nechcenej
pamäti). Manipulácia a ničenie pamäti mali
viesť k upevneniu bezmocnosti a úplnému
podrobeniu cirkvi štátnej moci. Snaha o ničenie pamäti
sa nevyhla ani vládnucej moci samej. Ako príklad je
možné uviesť časté retušovanie fotografií
a vymazávanie postáv v období
stalinizmu. Na druhej strane je vidieť stabilizujúcu silu
spomienok napr. u uväznených kňazov a rehoľníkov,
ktorá nadobúdala formu snahy o udržanie
cirkevných štruktúr (z ktorých najviditeľnejší
je úrad biskupa) a náboženského rituálu
do najmenších možných detailov (rožky, sušené
hrozienka používané pri eucharistii) a ústila
do solidárnej „nádeje otrasených".
3. Politické
uvoľnenie (1967 - 1969)
Mierna liberalizácia z konca 60.
rokov, spojená s nástupom Alexandra Dubčeka sa
preniesla aj do života kresťanov. Bolo krátko po II.
vatikánskom koncile, niektorí biskupi sa vrátili
z internácie a obsadili svoje biskupstvá.
Znovu povolená bola Gréckokatolícka cirkev.
Niektorí tajne svätení kňazi zverejnili svoju
činnosť a uplatnili sa v pastorácii, dokonca boli
niektorým roky strávené v podzemí
započítané do rokov pastorácie. Nadšenie
z týchto rokov nezdieľali všetci rovnako. Brnenský
kňaz Félix Maria Davídek23
sa po návrate z väzenia v roku 1964 snažil
o obnovu podzemného štúdia, vyhľadával
mužov, ktorých vyhodili pre náboženskú činnosť
zo štátom kontrolovaných seminárov alebo zažili
zrušenie reholí ako novici a snažil sa im ponúknuť
možnosť doštudovať a získať prístup ku
kňazskej ordinácii. Keď sa možnosti dávať
kandidátov svätiť domácimi či zahraničnými
biskupmi stále zmenšovali, začal uvažovať o potrebe
biskupskej služby pre vlastný okruh. Sám ako kňaz bez
štátneho súhlasu a pod dozorom ŠtB nebol vhodným
kandidátom, preto sa o získanie biskupského
svätenia snažili dvaja z jeho spolupracovníkov, Jan
Blaha a František Mikeš, ktorí mohli služobne cestovať
do zahraničia24.
Vďaka kontaktu s jezuitom Pavlom Hnilicom Blaha skutočne
získal na jednej zahraničnej ceste od Pavla VI. príslušné
fakulty25
a v roku 1967 bol jezuitom Petrom Dubovským26,
jedným z dvoch neverejne pôsobiacich biskupov na
Slovensku, svätený na biskupa. Jan Blaha následne
vysvätil aj samotného Davídka a predal mu
fakulty získané u Pavla VI27.
Toto svätenie ale nebolo so slovenskými jezuitami
konzultované a to môže byť jeden z dôvodov,
prečo sa k Davídkovým aktivitám stavali
zdržanlivo až odmietavo.
Krátko trvajúce uvoľnenie
trvalo do začiatku normalizácie v roku 1972
a predstavovalo etapu, počas ktorej sa kresťania mohli trochu
otriasť z predošlých hrôz a „nabrať nový
dych". Z väzení bola prepustená značná
časť ľudí, ktorí si zo sebou niesli svoje spomienky,
ale aj rozdielne vízie, ako sa má v nadchádzajúcom
období útlaku napredovať. Nazdávam sa, že pre
ďalší vývoj skrytej cirkvi na Slovensku je dôležitá
diferenciácia pamätí, ku ktorým v tomto
období došlo. Pamäť skrytej cirkvi teraz tvoria rôzne
skupiny veriacich, ktoré svoj duchovný život musia
z väčšej časti prežívať v skrytosti. Na
Slovensku ich predstavujú dva okruhy aktivít, jeden sa
sústredí okolo aktívneho tajného biskupa
Korca, ktorý sám seba chápe ako hlavného
koordinátora podzemných aktivít, druhý
okruh predstavujú ľudia rôznym spôsobom naviazaní
na biskupa Davídka. K tomu je nutné pridať ešte
silnejúcu skupinu emigrantov a pamäť, ktorú
predstavujú vatikánske úrady a pamäť
cirkvi biskupov a kňazov, ktorí svoju prácu
vykonávajú verejne a ktorých časť
spolupracuje s utláčajúcou komunistickou mocou.
4. Normalizácia
(1972 - 1984)
Normalizácia znamenala pre katolícku cirkev zmenu
prístupu štátnej moci. Po hrubom násilí
50. rokoch sa postupne prešlo k „administratívnemu teroru"
a snahe uväzniť kresťanov v ich vlastných
kostoloch. Neustály teror, prehliadky, výsluchy mali
vyvolať strach a vytvoriť v kresťanoch autocenzúru.
Väčšia časť náboženského života sa musela
opäť diať v skrytosti. Štátna moc sa už
nesnažila nechcenú pamäť spoločnosti likvidovať, ale
skrotiť, domestifikovať a tak ju zbaviť jej sily k zmene.
Napriek tomu odhodlanie ľudí prijať a žiť ohrozenú
identitu neslablo.
Obnovené
represie viedli k väčšej vynaliezavosti a invenciám,
rehoľné rády rozvinuli vlastné štúdium
a tajný noviciát - niektoré typy štúdiá
boli iba pre členov rádu, niektoré aj pre laikov.
Niektoré skupiny, ako napríklad pražský kruh
združený okolo Václava Dvořáka (Spoločenstvo
Ducha svätého a Matky Božej Panny Márie)
malo od svojho vzniku vlastnú spiritualitu, spojenie kňazstva
s civilným povolaním, ktoré nebolo vnímané
ako vynútené, ale vítané28.
Félix Maria Davídek a okruhy ľudí na neho
napojené rozvinuli v 70. a 80. rokoch širokú
pastoračnú, formačnú i konsekračnú
činnosť. Hlavne posledná zmienená činnosť pôsobí
dodnes mnohé kontroverzie.
Jednou z oblastí,
ktorej sa Davídek hneď po svojom príchode z väzenia
snažil venovať, bola pomoc gréckokatolíckej cirkvi -
katolíkom východného obradu29.
Spoločenstvo Koinótés, ktoré okolo neho a jeho
spolupracovníkov vzniklo, usilovalo o vytvorenie
„východnej vetvy" a skrze nej o pomoc katolíkom
východného obradu. Tento program pomoci bol nazvaný
O.V.E.S - Opus vocationem ecclesiae silentii. V rámci
neho ešte v roku 1967 udelil Davídek biskupskú
vysviacku gréckokatolíckemu kňazovi Eugenovi Kočišovi,
ktorý bol pre svoju príslušnosť k tejto cirkvi
nútený k pobytu v Čechách. Davídkovou
myšlienkou bolo, aby kňazi, svätení ako ženatí
pre východný ritus, mohli slúžiť aj katolíkom
západného, latinského ritu. Toto riešenie,
známe ako biritualizmus, mu umožnil jeho kontakt na Ivana
Ljavinca. Ivan Ljavinec bol jedným zo štyroch ľudí,
ktorí dostali od biskupa Hopka právomoci, ktoré
za normálnych okolností vykonáva iba biskup30.
Gréckokatolícka cirkev bola v roku 1968 obnovená
a z tohto dôvodu sa ich vzájomné
kontakty prerušili. Starostlivosť o kňazov z okruhu
Koinótés prešla potom na Bedřicha Provazníka,
biskupa vysväteného Eugenom Kočišom.
Po obsadení
Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 niektorí
členovia Koinótés emigrovali. Davídek počítal
s najhorším variantom, likvidáciou cirkvi. Z toho
dôvodu sa rozhodol zvýšiť počty biskupov. Vysvätil
Stanislava Krátkeho, potom Josefa Dvořáka, Jiřího
Pojera a Dobroslava Mariana Kabelku, premonštráta. Potom
slovenského kňaza Matina Hrbču a v roku 1970
Josefa Blahníka.31
V roku 1970
bola do Kobeřic zvolaná synoda, na ktorej mala Koinótés
riešiť pastoračné otázky. Jednou z nich mala
byť podľa Davídka aj možnosť kňazského svätenia
žien32.
Jeho skúsenosť so 14-ročným väzením
a ťažký údel rehoľníc, ktoré vo
väzení nemali prístup k sviatostiam, ho
presvedčili o nutnosti konania. Jeho návrh sa nestretol
s jednoznačnou odozvou v Koinótés došlo
k rozkolu. Hlasovanie dopadlo nerozhodne a Davídek sa
rozhodol diakonské a kňazské svätenia
niekoľkým ženám udeliť33.
Napojenie
Davídkových aktivít na Slovensku34
sa dialo skrze benediktína Přemysla Coufala (ktorý bol
prostredníkom k Pavlovi Hnilicovi), jezuitu Oskara
Formánka, kňazov Olivera Oravca a Františka Šimka a lekárku
Magdalénu Záhorskú. Oskar Formánek
zoznámil Davídka s Dušanom Špinerom, vtedy
diecéznym kňazom.35
Suspendovaní biskupi sa svoju suspendáciu snažili
anulovať u biskupa Dubovského a uspeli, pričom iba
jeden z nich36,
Bedřich Provazník, pokračoval ďalej v činnosti a na
biskupa vysvätil Fridolína Zahradníka a Jána
Krajňáka. Táto skupina ďalej pokračovala nezávisle
na Davídkovi.
Zahradník,
ako biskup svätený pre katolíkov východného
obradu, sa rozhodol pokračovať v starostlivosti o ženatých
kňazov a rozvinul však rozsiahlu pastoračnú činnosť po
celej republike. Pôsobil na niekoľkých miestach.
V Prahe pri skupine, ktorá svoju činnosť odvodzuje od
saleziána Václava Komárka. Ten v 70. rokoch
vytvoril spoločenstvo, ktoré sa rozrástlo a postupne
prerástlo v obec o niekoľko desiatkach členoch,
činných dodnes. Na západnom Slovensku bol jeho
kontaktnou osobou právnik Vendelín Laca. Často chodil
na faru v Ludaniciach pri Topolčanoch. Jedným z jeho
blízkych spolupracovníkov na východnom Slovensku
bol Ján Krajňák, ktorý udržiaval kontakt
s administrátorom prešovskej eparchie (biskupstva) Jánom
Hirkom, neskorším prešovským sídelným
biskupom. Od neho získali v roku 1974 fakulty na prevod
kňazov zo západného do východného ritu
a jeho uistenie, že sa postaví aj za tých
ženatých kňazov, ktorý boli svätení pred
týmto rokom37.
Skrytá cirkev tvorila v 80.
rokoch širokú paletu aktivít rehoľných
spoločenstiev, krúžkov, malých a širších
komunít okolo nejakého ohniska, ktoré medzi
sebou podľa svojich možností komunikovali (či
nekomunikovali). Komunikácia bola značne sťažená
neustálou konšpiráciou a tak vznikali rôzne
fámy o jednotlivých kútoch Ecclesia
Silentii (ES). Nitriansky biskup Pásztor napísal
pastiersky list, v ktorom varoval pred činnosťou Davídka,
Zahradníka a nimi svätenými kňazmi ako
ľuďmi, ktorí nemajú kanonické oprávnenie.
Veriaci boli na pochybách o sviatostiach a to
pôsobilo rozruch a neistotu. Aj v samizdatoch
a zahraničnom vysielaní (v rádiu Slobodná
Európa, Anton Hlinka) boli zverejnené mená
tajných biskup a pochybnosti o ich pôsobení.
Po zverejnení svojho mena sa Zahradník začal obávať,
že bude čoskoro zatknutý. Preto v roku 1982 vysvätil
na biskupa ženatého Jana Konzala a Pavla Hájka.
Uistil svojich kandidátov, že sa to deje podľa pravidiel
východného rítu a že podliehajú
prešovskému ordinárovi. Jeho zatknutie prišlo v roku
1983.
Jan Konzal popisuje
svoje pastoračné cesty na východné Slovensko
takto: „Cez deň sa pracovalo na strechách, to boli
Frídove zákazky, natierali sa veže, a večer sa
zišli gréckokatolícke domácnosti spolu
s rímskymi katolíkmi a rozprávalo sa,
Frída pritom vo vedľajšej miestnosti spovedal. Väčšinou
som mával nejakú prednášku... ...V noci
okolo druhej hodiny bývala omša. V priebehu stretnutia
sa tiež riešili manželské veci, cirkevnopolitické
záležitosti a v nedeľu ráno sme išli
domov."38
Po Zahradníkovom zatknutí Konzal navštevoval
Zahradníkových svätencov39.
Neskôr zmenil štýl teologického štúdia,
na ktorá tiež kládol väčší dôraz.
Spoluorganizoval študijné krúžky v okolí
Prešova a v Bratislave.
Rozširujúce sa aktivity cirkvi
v skrytosti neušli pozornosti štátnej moci, ani
vatikánskej východnej politike. Celé 60. a 70.
roky prebiehali rokovania medzi vedením štátu
a rímskou kúriou o „modus vivendi vel
moriendi" cirkvi. Kroky Vatikánu a jeho snaha
o kompromisy s komunistickou mocou boli v podzemí
vnímané vždy s nevôľou. Cieľom komunistov
bolo cirkev „domestikovať" a z pohľadu skrytej cirkvi
bol kompromis práve jedným zo spôsobov tejto
domestifikácie. Štátny sekretár Agostino
Casaroli docielil, že v roku 1972 bola dosiahnutá
dohoda, na základe ktorej boli menovaní obojstranne
vyhovujúci biskupskí kandidáti Jozef Feranc
(Banská Bystrica), Július Gábriš (Trnava) a Ján
Pásztor (Nitra). Niektorí z nich boli členmi
kolaborantskej organizácie Pacem in Terris, založenej 31. 8.
1971 ako pokračovateľke Mierového hnutia katolíckeho
duchovenstva a od roku 1982 Rímom zakázanej.
Jedným
z ústupkov vatikánskej Ostpolitik bol aj zákaz
svätení, ktorý tlmočil Casaroliho emisár
Ján Bukovsky pri svojej návšteve Československa
tajným biskupom v roku 1976.40
Vyzeralo to, akoby sa Vatikán zriekol skrytej cirkvi. V roku
1978 bol zákaz zrušený, takže Vatikán takto
priznal, že ústupkami ničoho nedosiahol a svoje
rozhodnutie zmenil.
Pre ľudí
z prostredia Kolakovičovej Rodiny, Vladimíra Jukla
a Silvestra Krčméryho boli 70. roky rokmi tichého
budovania malých spoločenstiev, hlavne medzi univerzitnou
mládežou, neskôr i stredoškolskou a medzi mladými
rodinami. Ako prelomovú udalosť hodnotí Mikloško
zvolenie Karola Wojtylu za pápeža: „Pápež začal
oslovovať Slovákov a Slováci začali odpovedať.
Začali samizdaty, začali podpisové akcie, posielali sa
správy do Hlasu Ameriky, začali obrovské púte,
nočné adorácie."41
Vznikom Charty ´77 sa zvýšila
nervozita štátnej moci a začala aj nová vlna
útlaku. Tá mala formu tlaku na biskupov a kňazov,
aby sa angažovali v prorežimnom združení katolíckych
duchovných Pacem in terris. Ale rovnako narastal i verejný
odpor. Na Bohosloveckej fakulte v Bratislave došlo v roku 1980
k protestnej hladovke všetkých bohoslovcov proti tlaku
štátu zaviesť hnutie Pacem in terris aj na fakultu. Vyše 10
bohoslovcov bolo vylúčených zo štúdia a táto
udalosť získala pozornosť svetových médií.
V tomto období je možné vysledovať dva javy:
dochádza k vnútorným rozkolom v rámci
skrytej cirkvi, ale zároveň sa ukazuje, že pamäť,
ktorú skrytá cirkev uchováva ako celok, je už
dostatočne silná, aby vyvolala verejný odpor proti
útlaku štátnej moci. Medzi tajne sväteným
ale neskôr Vatikánom verejne uznaným biskupom
Korcom a režimom tolerovanými sídelnými
biskupmi vzniká vzájomná dohoda o neútočení:
on verejne neútočí na nich a oni verejne
nepotierajú jeho aktivity. Pamäť ktorá nekladie
nároky, ani neohrozuje. Zároveň však pamäť
skrytej cirkvi pôsobí v tomto období ako
kotva, ako tichá výčitka, ktorá nedovolí
prorežimným biskupom a kňazom pristupovať na neúnosné
kompromisy s režimom.
5. Rozklad moci
(1985 - 1989)
Za psychologický obrat vo vzťahu štátu
a cirkvi je možné označiť púť na Velehrad
v roku 1985. Tento rok bol vyhlásený ako rok
sv. Cyrila a Metoda, pretože naň pripadlo 1100. výročie
smrti sv. Metoda. Púť sa premenila v protirežimnú
demonštráciu. Na Velehrade sa zišlo asi 250 tisíc
ľudí, čo bolo na tú dobu obrovské množstvo.
Komunistická moc sa snažila vydávať náboženskú
púť za „mierové zhromaždenie k pocte
zakladateľov našej kultúry". Agentov ŠtB mohli všetci
poznať podľa úplne nových spevníkov, v ktorých
sa nevedeli orientovať. Po tejto udalosti na Slovensku viditeľne
ožili laické hnutia ako Neokatechumenát, Obnova
v Duchu Svätom, Fokoláre a pod. Minister
kultúry SR Miroslav Válek po tejto púti napísal
do Pravdy: „Zaspali sme na vavrínoch a na Velehrade sme
dostali pod pás."42
Obnovovanie
utlačenej identity sa dialo vyvolávaním pamäti.
Konzal spomína na slávenie byzantskej liturgie u
gréckokatolíkov, ktorí k tomu nemali vo
svojom okolí možnosť: „Oni [gréckokatolíci]
boli z toho veľmi šťastní, keď to bolo
starosloviensky [...]boli frustrovaní tým, že ak chcú
niekedy prežiť Božskú liturgiu, musia ísť
k pravoslávnym. Boli šťastní, že niekto
prišiel, že môžu mať svoju liturgiu, aj keď je to vlastne
nemožné. Nemáme kostol, nemáme nič a hľa
- liturgiu máme."43
Púte ako demonštrácia potlačovanej pamäti
dostali v mariánskom roku 1987/88 masový
charakter. Mikloško tento rok nazýva zmŕtvychvstaním
cirkvi.44
Od mája 1987 do decembra 1988 sa na Slovensku konalo 30
náboženských púti45.
Na začiatku roku 1988 sa pod vedením kardinála Tomáška
začala najväčšia podpisová akcia za slobodu cirkvi v
Československu. Jej výsledkom bolo viac ako pol milióna
podpisov, z toho vyše 300 tisíc zo Slovenska. 25. marca 1988
sa v Bratislave konala „Sviečková manifestácia" za
náboženské a občianske práva v Československu,
voči ktorej štátna moc tvrdo zasiahla. Koncom 80. rokov mala
ŠtB situáciu v skrytej cirkvi čiastočne zmapovanú.
Mala isté informácie o niektorých tajných
biskupoch a u ďalších ľudí to
predpokladala, rovnako si bola vedomá rozporov, ktoré
sa medzi predstaviteľmi skrytej cirkvi objavovali.
6. Cirkev
víťazná, cirkev umlčaná (po novembri
1989)
November roku 1989 priniesol pre kresťanov zásadnú
premenu politického a spoločenského prostredia
a koniec útlaku. Mnohí začali vystupovať zo
skrytosti. Asi najviditeľnejšie to bolo u rehoľných rádov,
ktorým sa počet členov oproti 50. rokom dokonca zväčšil.
Pomalšie prebiehala integrácia tajne svätených
kňazov a biskupov.
Spočiatku sa zdalo,
že integrácia tajne svätených kňazov prebehne
bezproblémovo. Hlavne tí biskupi, ktorí činnosť
v skrytosti poznali dôverne (biskupi Vlk a Duka
v Čechách a biskup Baláž na Slovensku), sa
k nim stavali veľmi prajne. Spontánne prijímanie
bolo vzápätí pribrzdené až zastavené,
pretože pre väčšinu biskupov v biskupskej konferencii
a pre vatikánske úrady boli niektoré
aktivity skrytej cirkvi podozrivé alebo rovno neprijateľné.46
Do augusta roku 1990 sa mali všetci tajne vysvätení
kňazi (a biskupi) prihlásiť u biskupa diecézy,
na území ktorej žili. Ich zoznamy boli zaslané
začiatkom roka 1991 do Ríma a mali byť prešetrené
Kongregáciou pre náuku viery, na ktorej stál
Joseph Ratzinger. Riešením otázky bol poverený
Mons. Zlatňanský. O rozmeroch skrytých štruktúr
neexistovali presné informácie. Hovorilo sa
o desiatkach ženatých biskupov, stovkách tajne
svätených mužov i žien. O situáciu sa
začali zaujímať zahraničné média. „Objavili
sme cirkev mimo zákon", „Rebélia v podzemí",
zneli novinové titulky.
Postupom času sa
ukázalo, že existovali asi štyri skupiny tajne svätených
kňazov. Zapojenie do verejnej pastorácie prebehlo bez
problémov u tých kňazov, ktorí vyštudovali
na jednej z dvoch teologických fakúlt, pracovali
nejaký čas v pastorácii a neskôr
z dôvodu straty štátneho súhlasu pôsobili
v skrytosti. Svätenie v zahraničí47
tajne ordinovaných kňazov bolo najprv overené
a následne boli zaradení do diecéznej
pastorácie. Podobne to bolo aj s doma ordinovanými
kňazmi, ktorí svätenie získali u verejne
pôsobiacich biskupov alebo u biskupov jezuitskej rehole.
Posledná skupina, ktorej zapojenie sa stretlo s radou
problémov a dodnes nie je uspokojivým spôsobom
vyriešené, boli kňazi odvolávajúci sa na
svätenia iných domácich biskupov. Na Slovensku to
boli predovšetkým okruhy napojené na biskupa Davídka,
okruhy okolo biskupov Záhradníka a Konzala a na
východnom Slovensku okruh okolo biskupa Kretta48.
Zdrojom odmietavého postoja verejných biskupov mohli
byť svätenia ženatých mužov a podozrenia
o svätení žien (u Davídka a Kretta), ktoré
sa v súvislosti s týmito biskupmi vyskytli.
Ukázalo sa tiež, že tieto skupiny majú odlišnú
predstavu o spôsobe svojho zapojenia do verejnej
pastorácie, aká im bola ponúkaná. Vo
svojej práci mimo verejných štruktúr (ale tým
predsa nie mimo cirkvi) videli zmysel aj v zmenených
spoločenských podmienkach. Podľa okruhu biskupa Korca
a vnímania biskupskej konferencie, bolo jediným
zmyslom cirkvi byť na verejnosti.49
Posledným dôvodom, prečo sa niektoré skupiny
stretli s odmietavým prístupom zo strany verejne
pôsobiacich biskupov a kňazov, bola otázka viny:
„Na Slovensku bolo medzi biskupmi viac tých, ktorí
mali podpísanú spoluprácu s ŠtB. A pre
tých sme boli pochodujúcou výčitkou. Oni sa
totiž hájili, že podpísali preto, že nechceli, aby
bola cirkev vymazaná. A teraz sa tu zrazu objavilo množstvo
chlapcov, zďaleka nie českých, ktorí pracovali, aj
napriek tomu, že predtým boli v krimináli."50
Na výzvu pre
tajne svätených kňazov prihlásiť sa u diecézneho
biskupa reagovalo menej ľudí, než sa všeobecne čakalo,
preto nasledovala aj druhá výzva. Tá mala už
v Čechách a na Morave inú podobu ako na
Slovensku. Na Slovensku vyšiel v Katolíckych novinách
11/1992 Oznam Biskupskej konferencie ČSFR, ktorý sa na
jar tohto roku čítal pri nedeľných bohoslužbách
v kostoloch. Tón tohto oznámenia bol prekvapivo
autoritatívny a neústretový až výhražný:
„kto by ostal aj po tomto termíne v tajnosti, ten si
musí uvedomiť, že nekoná apoštolát Cirkvi,
ale v skutočnosti Cirkvi škodí a sám sa
vyčleňuje z jej spoločenstva". U veriacich mohol
vyvolať pochybnosti odstave, ktorý hovorí o tom,
že „je možné predpokladať, že títo kňazi sú
neplatne vysvätení, sviatosti vysluhujú
prinajmenej nedovolene a veriacich nevedú v duchu
Cirkvi". Doposiaľ „nezačleneným" kňazom
spôsobil napríklad problémy v ich okolí
tým, že o ich službe začali pochybovať ich najbližší.
Celkovo sa Oznam stretol s odporom. Mohol vzniknúť
dojem, že títo tajne svätení kňazi predstavujú
skôr „problém" pre cirkev a že ich práca
počas komunistického režimu je bezcenná51.
Dodnes existujú časti skrytej cirkvi, ktoré zostávajú
mimo verejných cirkevných štruktúr, prípadne
s nimi úplne odmietajú komunikovať52.
Otázkou tajných svätení sa bude hlbšie
zaoberať nasledujúca kapitola.
Vystúpenie na
verejnosť nebolo ťažké len kvôli otázke
zapojenia do verejných štruktúr. Pre mnohých
bolo veľmi ťažké meniť zaužívaný štýl
práce: „Dať dokopy niekoľkých štyridsiatnikov,
ktorí zrazu majú začať viesť spoločný život,
to nie je ľahké. Možno aj viaceré odchody, čo
nasledovali, boli motivované práve tým."53
Spomínanými odchodmi sú odchody kňazov z reholí
do diecéznej pastorácie a tie postihli viaceré
rehole na Slovensku.
Cirkev na Slovensku po roku 1989
získala slobodu a podľa názoru mnohých
kresťanov zvíťazila nad komunizmom. Ak kresťania v roku
1989 zvíťazili, stratili tým svojho nepriateľa? Alebo
sa v určitom zmysle stali nepriateľmi seba samých
a hľadajú strateného nepriateľa vo vlastných
radoch? Kresťania sa po roku 1989 zrejme budú musieť učiť
zaobchádzať so svojou vlastnou pamäťou. V pamäti
cirkvi sa dnes nachádzajú spomienky mučeníkov,
vyznávačov ale aj tých, ktorí padli. V tomto
chaose spomienok je mimoriadne dôležité mať
pamäť a vedieť s ňou pracovať. Aby sa z dejín
nevytratili pamäti porazených a ich hlas nebol
prehlušený domnelými víťazmi. Lebo nemať
pamäť znamená necítiť vinu. Nemať pamäť
znamená rezignovať na nerealizované možnosti a tým
uzavrieť cestu budúcnosti. Pamäť cirkvi nie len pamäťou
ľudského spoločenstva, je aj pamäťou Božou.
Dejiny skrytej cirkvi ako nebezpečná
pamäť
„Na vyznávača, ktorý bol
zatknutý pre Pánovo meno, nech sa už nevkladá
ruka ani na diakonát, ani na presbyterát. Veď on už
má hodnosť presbytera skrze svoje vyznávanie."
(Hypolit Rímsky (?), Traditio apostolica, IX Vyznávači)
Spis Traditio apostolica, ktorý
sa objavuje už začiatkom tretieho storočia, nám ukazuje
citlivosť kresťanskej obce na dôležitosť predávania
svojej pamäti. Obsahuje ustanovenia pre voľbu a svätenie
kandidátov cirkevných služieb, liturgické
odporúčania i úvod do života obce. Za všimnutie
stojí to, ako si cirkevné obce, v ktorých
tento spis koloval, cenili prítomnosť vyznávačov -
teda tých, ktorí boli „predvedení pred
vládnu moc, alebo potrestaní reťazami, alebo uvrhnutí
do väzenia, alebo odsúdení k inému trestu".
Pamiatka vyznávačov sa mala stať pamäťou celej obce.
Komunistická
diktatúra zanechala na živote spoločnosti i cirkvi svoj
tieň. Roky otvoreného proticirkevného boja a snahy
o infiltráciu a manipuláciu vytvorili mnohé
rozdelenia. Kresťania tak čelili nepriateľskej štátnej
moci ale i vlastnému rozdeleniu na vyznávačov
a lapsi54.
K tomu sa neskôr pridalo aj vnútorné
rozdelenie skrytej cirkvi: väzenia 50. a 60. rokov viedli
u mnohých k novým predstavám o tom,
čo je cirkev a aká je jej úloha v spoločnosti.
Cirkev sa dodnes nevyrovnala s konfliktom pamätí
vyznávačov i pamätí lapsi, pamäti
solidarity i pamäti odcudzenia. Po skončení
prenasledovania v Československu sa vedľa seba ocitli tí,
ktorí padli, tí, ktorí vyznali aj tí,
ktorí sa ocitli niekde medzi tým. V slovenskej
časti Biskupskej konferencii ČSFR (neskôr KBS) tak vedľa
seba zasadli tí, ktorí získali tento úrad
pred novembrom 1989 ako kompromisní55
kandidáti spolu s tými, ktorí na čas prišli
o štátny súhlas a svoje kňazské
povolanie museli vykonávať v skrytosti (napr. biskupi
Tkáč a Baláž) alebo v skrytosti pôsobili
úplne (tajne svätený biskup Korec). V presbyteráte
sa vedľa seba ocitli ľudia kolaborujúci (PiT) s ľuďmi
z pasívneho či aktívneho odporu. V cirkvi
vedľa seba stáli tí, ktorí svojím
životom priniesli svedectvo i traditores, tí,
ktorí pod nátlakom alebo dobrovoľne „vydali"
svojich bratov a sestry vo viere do rúk
prenasledovateľov. V starej cirkvi to boli vyznávači,
ktorým pripadla úloha zmieriť medzi sebou kresťanov
po konci prenasledovania. Po skončení prenasledovania v roku
1989 nastala na Slovensku situácia, ktorá bola skoro
presným protikladom. Biskup Sokol sa stal arcibiskupom,
metropolitom Slovenska a biskup Tondra predsedom KBS. Kňazi
združení v PiT si svoje úrady zväčša
ponechali a boli to kňazi skrytej cirkvi, ktorí sa museli
uchádzať „o prijatie".
V prvých mesiacoch slobody
sa ukázalo, že konflikt medzi vyznávačmi a lapsi
nebude jediným konfliktom pamätí. Rehoľník
Alojz Orlický spomína: „Rok 1989 bol
naozajstným prelomom, ktorý pociťujeme ešte i teraz.
Prišla hodina, keď sme museli všetko zanechať: spoločenstvá,
kontakty, byty... Opúšťať kontakty bolo najťažšie...
Ale bol to pre nás šok.
Ľudia nás neprijali. V ich vedomí sme figurovali
ako „záhradníci", t.j. kňazi z výroby,
nevzdelanci vyštudovaní v rýchlokurzoch. Nemali
záujem o takých kňazov. A práve to
odmietnutie nás šokovalo. Predtým sme boli s ľuďmi,
žili sme s nimi, a teraz? Prestúpili sme do inej
role, a oni nás neprijali. Spolubratia, ktorí
vyštudovali oficiálnou cestou, tým sa toho až tak
veľa nezmenilo. Zostali na farách, kde dovtedy pôsobili
a spísal sa dekrét, že sú rehoľnými
kňazmi. Nám sa ale zmenilo všetko...
Postupne sme si
privykali aj na službu. ... Predsa bol rozdiel slúžiť svätú
omšu v krúžku desiatich ľudí, ktorí vás
počúvali, ktorí sa tešili a kde bol osobný
kontakt. Ľudia v kostole boli zvyknutí na niečo iné:
na kňaza, ktorý pekne káže a podobne."56
Mnoho kňazov
i laikov pracovalo v období útlaku vo veľmi
odlišných podmienkach, aké im ponúkla sloboda.
Prax každého naučila, čo z prijatej tradície je
pre danú chvíľu esenciálne a čo je možné
opustiť. Ich prostredím boli bytové semináre,
študijné krúžky, práca s mládežou,
mimo dohľad komunistov a oficiálnej hierarchie. Práca
v menších skupinách a spoločenstvách
bola založená na dôvere, úprimnosti
a angažovanosti každého člena. V rozvíjaní
náboženského života sa prejavovala nezávislosť,
samostatnosť, kreatívnosť. V čase, keď vznikla
požiadavka celý tento náboženský život
„uviesť do súladu kódexom kánonického
práva", ukázalo sa, že to pre mnohých bude
predstavovať problém. Pre niektorých bol spôsob
práce v skrytosti niečím vynúteným,
pre iných bol požehnaním. Tak sa prejavil aj spor vo
vnútri skrytej cirkvi. Pre veľkú časť skrytej cirkvi
znamenali formy pastorácie objavené za obdobia útlaku
niečo hodnotné57,
čoho sa nechceli vzdať. Pre iných to ale bolo „povážlivým,
nekontrolovateľným a chaotickým pohybom v Cirkvi"
za ktorým „stála megalománia a neposlušnosť".58
Komunistický režim počas
svojich prvých 20 rokov nepripustil existenciu rehoľných
rádov ani Gréckokatolíckej cirkvi. Počas celého
obdobia znemožňoval obnovu biskupského i kňazského
zboru. Bola to jeho snaha o manipuláciu a ničenie
pamäti kresťanov. Snaha o udržanie vlastnej identity
viedla mnohé skupiny skrytej cirkvi k rozvinutiu
cirkevnej štruktúry mimo dohľad štátu a tým
aj mimo dohľad vlastných cirkevných autorít.
Tajné
svätenia sa diali niekoľkými spôsobmi
a v niekoľkých okruhoch. V prvom rade sa tajné
vysviacky diali v rámci reholí, ktoré boli
z pohľadu štátu v ilegalite. Tu išlo o dve
generácie mužov: tých, ktorí zažili likvidáciu
reholí v 50. rokoch a tých, ktorí
vstupovali do reholí tajne po roku 1968.59
Väčšinu týchto svätení vykonal biskup
Korec, vždy na výslovnú žiadosť predstaveného.60
V menšej miere svätili rehoľníkov ostatní
domáci biskupi, prípadne k sväteniu
dochádzalo v Poľsku a NDR. Vyskytli sa aj prípady,
kedy prišiel na územie Slovenska zahraničný biskup61.
Druhým okruhom, v ktorom dochádzalo k tajným
sväteniam, bolo spoločenstvo Fatima, ktorého kňazi
jurisdikčne podliehali biskupovi Korcovi. Tretím okruhom
tajných svätení boli tie, ktoré sa konali
v rámci davídkovskej biskupskej línie.
V rámci tohto okruhu sa konali svätenia celibátnych
i ženatých mužov a niekoľkých žien.
Biskupi svätili aj kandidátov, ktorých pripravoval
niekto iný.
O ženatých
kňazoch davídkovského okruhu hovorí Ján
Krajňák: „V týchto súvislostiach boli
svätení aj ženatí muži, pôvodne
rímskokatolíci, ktorí sú dnes predmetom
istej pre nás nepochopiteľnej diskriminácie,
nepochopenia a znevažovania, ako keby ich vysviacky boli
namierené proti celibátu. Podľa pôvodnej
koncepcie kardinála Trochtu do roku 1974 a po jeho smrti
v prepojení na otca Jána Hirku, všetci títo
bratia boli - s nie malými rizikami, ktoré boli
ochotní na sebe vziať pre kňazskú službu ako kňazi
- robotníci - pro Eclesia in silentio - orientalis ritus
- cum facultatibus biritualismi vzhľadom na terén a druh
kňazskej služby v malých komunitách a vzhľadom
na verejnosť anonymne. Ak si niekto myslí, že sme mali robiť
zoznamy a poslať ich vopred do Ríma na schválenie,
tak nechápe alebo nechce pripustiť, že Cirkev u nás
žila in extremissimis extremis"62
Čo sa týka
možnosti svätenia žien, zrejme sa Davídek domnieval, že
svätením žien rozširuje cirkevnú prax a nejedná
tak proti dogme. K dispozícii mal i štúdiu
J. Petersa63,
podľa ktorej: „1. Z hľadiska exegetického nemáme
žiadne presvedčivé argumenty pre vylúčenie žien
z kňazských funkcií. 2. Vylúčenie ženy
z kňazskej funkcie bolo ... výsledkom historického
vývoja, a preto tento fakt stráca svoju absolútnu
hodnotu a svoju samostatnosť. 3. kresťanské pojatie
úradu ako charizmatického poslania a služby,
ktoré nastúpilo na miesto pojatia právnického,
núti aj katolíckeho teológa, aby hľadal miesto
a podiel ženy v kňazskom úrade a aby
formuloval otázku, či žena by nemohla plniť spásonosnú
funkciu v širšom a viac biblickom aspekte"64
Myslím, že je dôležité pripomenúť, že
svätenia niekoľkých žien prebehlo krátko po II.
vatikánskom koncile, v čase všeobecného nadšenia
v cirkvi a súčasne politického prituhnutia.65
Najmä pre tých, ktorí si nedokážu slovo
nadšenie predstaviť vedľa slova cirkev môže byť táto
skutočnosť ťažko pochopiteľná.
Po roku 1989 sa
začlenenie biskupov a kňazov davídkovskej línie
ukázalo zložitým. Pri hľadaní riešenia pre
zapojenie tajne svätených kňazov vytvorila Kongregácia
pre náuku viery medzidikasteriálnu komisiu a tá
po preskúmaní písomných prehlásení
z roku 1990 nakoniec došla k tomu, že u mnohých
svätení chýba istota o platnosti a navrhla
riešenie, známe ako „Normy", podľa ktorých sa
vzniknutá situácia mala riešiť. Podľa nich: 1,
biskupi svätení bez vedomia Vatikánu sa majú
zdržať výkonu svojho úradu. 2, celibátni kňazi
a diakoni môžu byť po prijatí nového
svätenia sub conditione66
zapojení do pastorácie, ženatí biskupi a kňazi
môžu byť po svätení sub conditione
zapojení do pastorácie ako trvalí diakoni,
vdovci aj ako kňazi (!) 3, všetci si podľa zváženia
diecézneho biskupa majú doplniť vzdelanie a podstúpiť
preskúšanie. 4, tí, ktorí boli svätení
ženatí pre východný rítus, môžu
byť po svätení sub conditione prijatí
gréckokatolíckym biskupom. 5, Svätenia žien sa
považujú za neplatné a nedovolené.
Proti tomuto
riešeniu sa zdvihla na strane skrytej cirkvi vlna nespokojnosti. Na
jednej strane sa Vatikán snažil riešiť problém bez
medializácie, samotné Normy neboli dodnes zverejnené
a to vyvolávalo u tajne svätených kňazov
nedôveru. Samotní tajní biskupi alebo kňazi
k rokovaniam prizvaní neboli. S odporom sa stretla
požiadavka plošného svätenia sub conditione.
Proti potrebnosti a tým aj oprávnenosti takéhoto
riešenia sa postavila väčšina samotných biskupov
a kňazov skrytej cirkvi a teologickú podporu
dostali aj od niektorých nemeckých teológov67.
Ivan Konečný,
Zahradníkom svätený kňaz, ktorý sa neskôr
s ním rozišiel, nevidel v podmienečnom svätení
pre seba problém: „Mne osobne rozhodnutie nechať sa
podmienečne vysvätiť nerobilo nijaký problém.
Nepochybujem o tom, že som bol kňazom a že to bolo
platné. Či dovolené, to je druhá vec. Ak
cirkevná vrchnosť, ktorú uznávam, povie, že je
to treba, jednoducho vtedy to pre mňa nie je vec diskusie alebo
názoru."68
Naproti tomu Milan Bednárik na otázku podmienečného
svätenia spomína takto: „Pre mňa to bolo
rozhodnutie veľmi bolestné. Musel som to prijať ako úder
osudu. Bolo to niekedy pred Veľkou nocou, čítala sa kniha
Makabejská a ja som sa cítil vystavený
moci, ktorá ma mala prevalcovať. Vo vnútri mi s mojím
kňazstvom bolo dobre, ja som ho nikdy nespochybnil. Ani toho
svätiteľa, dodnes nie".
V Česku
prebiehali počas 90. rokov rokovania o možných
riešeniach. Asi 40 celibátnych kňazov prijalo podmienečné
svätenie. Zapojenie ženatých kňazov v obmedzenej
miere umožnilo zriadenie gréckokatolíckeho
apoštolského exarchátu na čele s Davídkom
svätenými biskupmi Ljavincom a Kočišom69.
Osemnásť ženatých kňazov70
skrytej cirkvi bolo v roku 1997 prijatých do exarchátu,
avšak bez možnosti biritualizmu. Na Slovensku bolo po podmienečnom
vysvätení do pastorácie prijatých niekoľko
celibátnych kňazov, ale väčšina kňazov davídkovskej
línie podmienečné svätenie odmietla
a o integráciu ženatých kňazov neprejavila
biskupská konferencia záujem. Davídkom svätený
biskup Špiner, Vatikánom uznaný ako biskup sa
dobrovoľne vzdal možnosti vykonávať biskupský úrad
s tým, že sa chce venovať vedeckej činnosti.
Dnes, keď ani vatikánske úrady
nepochybujú o platnosti svätení v rámci
davídkovskej línie, sa na požiadavke podmienečného
svätenia, ktoré pre kňazov skrytej cirkvi znamená
skôr útok na ich duchovný život než nápravu
prípadných pochybností, stále trvá.
I keď sa toto riešenie pre vysoký vek tých,
ktorých sa to týka, nepoužíva - už nepočíta
s ich zapojením do verejnej pastorácie. Skrytá
cirkev tak stále zostáva skrytou, z cirkvi
mlčiacej sa stala cirkev umlčaná.
Ukazuje sa, že nájsť cestu
k vzájomnému zmiereniu a novej jednote je
mimoriadne zložité. Pokušenia slobody sú lákavé.
U niektorých kresťanov viedol minulý útlak
k presvedčeniu, že len ich pohľad a len ich potreby majú
teraz prednosť pred inými, alebo že iba tá ich
predstava kresťanstva je jediná pravá. U iných
nespracovaná vlastná vina zase vedie k snahe
potlačiť tie pamäti skrytej cirkvi, ktoré predstavovali
pripomienku ich vlastného zlyhania. Vnútorné
spory našu cirkev počas 90. rokov tak vyčerpali a znížili
jej citlivosť k znameniam doby, že v čase, keď majú
kresťania opäť možnosť slobodne hovoriť, spoločnosť nemá
ich už nemá záujem počúvať.
Tam, kde neexistuje rozlíšenie
medzi historickou skutočnosťou a spomienkou, tam, kde sa so
spomienkami zaobchádza ako s niečím pevným
a nemenným, tam spomienka nemá ozdravujúci
účinok, v ktorý tak dúfa Johann Baptista
Metz. Neukrýva totiž v sebe utopickú silu, ale
stáva sa spomienkou víťaza, prostriedkom udržania
status quo. Dejinná skúsenosť skrytej cirkvi je
nám živou pripomienkou, ako sa pamäti dajú
využívať k oživeniu nádeje i zneužívať
k upevneniu pozícií moci.
Poznámka: Nasledujúce rozhovory bolo zaznamenané
v priebehu roka 2007 a predstavujú rôzne pohľady a
hodnotenie dejín katolíckej cirkvi na Slovensku.
Rozhovory boli redakčne upravené a skrátené.
Dúfam, že pri týchto úpravách nedošlo k
vynechaniu ničoho podstatného ani k neúnosnému
posunutiu významu.
Osobné svedectvo Františka
Mikloška, Bratislava
RNDr. František
Mikloško (1947) vyštudoval matematiku na Prírodovedeckej
fakulte UK v Bratislave. Pracoval v Ústave technickej
kybernetiky SAV, neskôr pre svoje politické a náboženské
postoje ako robotník. Pred rokom 1989 bol disidentom,
aktivistom tzv. Tajnej cirkvi a jedným z najbližších
spolupracovníkov biskupa Korca. Patril k organizátorom
tzv. bratislavského Veľkého piatku, významnej
pokojnej verejnej manifestácie veriacich za náboženskú
a občiansku slobodu v roku 1988, známej aj pod názvom
Sviečková manifestácia.
Po roku 1989 pôsobí
ako politik a od roku 1990 je poslancom slovenského
parlamentu.
Tajná, podzemná,
skrytá cirkev a oficiálna cirkev. Sú to len
mnohé názvy pre jednu skutočnosť? Alebo ak existovala
„podzemná" cirkev, má zmysel hovoriť aj o cirkvi
„nadzemnej"?
V prvom rade, ja mám
vlastnú definíciu tajnej cirkvi, o ktorej som
presvedčený, že je na Slovensku správna a jediná.
Na Slovensku patrilo do tajnej cirkvi všetko to, za čo hrozila
perzekúcia. To znamená, že tajná cirkev nebola
niečo iné ako oficiálna cirkev. Nebola od nej
oddelená. Boli premiešané. Niektorí kňazi
dávali k dispozícii svoje fary, aby tam mohli byť
duchovné cvičenia. Keby tam prišla polícia, tak ten
kňaz ide vo väzenia.
Niektorí popri oficiálnej
pastorácii vyrábali samizdaty a po chalupách
mali rôzne akcie. Oficiálny kňaz mal tajnú
tlačiareň. Bol oficiálnym kňazom, ale vyrábal tie
samizdaty tajne.
Čo všetko teda pod vašu definíciu
tajnej cirkvi spadá?
V prvom rade tam patrili rehole,
pretože boli zakázané. To, že po štyridsiatich
rokoch útlaku rehoľníci vystúpili z podzemia
a bolo ich viac ako v 50. rokoch, to nebola náhoda.
Netreba pritom zabudnúť na tajný život ženských
reholí, kde tie dievčatá chodili v civile
a bývali po 2-3 na privátoch. A potom tam
patrilo také exkluzívne spoločenstvo Fatima, ktoré
založili Jukl a Krčméry. Malo to šťastie, že bolo
pod patronátom biskupa Korca. Im bolo umožnené, aby im
svätil kňazov. Potom, pokiaľ ide o tajné
vysviacky, tam samozrejme patria, ale je to už tá
problematická časť, skupiny okolo Davídka
a Zahradníka. A nakoniec, tajná cirkev boli
samozrejme samizdaty, ale tie už išli krížom. To znamená
vydávali sme ich my, ale aj kňazi v pastorácii.
Pokiaľ som vás pochopil
správne, podľa vás otázka po vzťahu „nadzemia"
a „podzemia" v cirkvi nemá zmysel?
Myslím, že je to tak. Dokonca
si myslím, že mnohí „pacem-in-teristi" vedeli, čo
sa všetko deje a pokiaľ im to nevadilo, neprezradili to. Sú
kňazi, a to vyjde najavo v najbližšom čase, ktorí
zrádzali činnosť tajnej cirkvi, ale tým nedávali
najavo vzťah k podzemnej cirkvi ako takej. [...] Raz som sa
pýtal biskupa Korca na to, ako je to s jeho vzťahom
k oficiálnym biskupom a on povedal, že medzi nimi
je nepísaná dohoda, nevyslovený vzťah, že on
nikdy menovite nenapádal biskupov a oni jeho nikdy
verejne nepotreli, že by sem [do prostredia Katolíckej cirkvi
na Slovensku] nepatril.
Aký bol vzťah vatikánskych
politikov k tajnej cirkvi v Československu?
Existuje jedna skutočnosť, ktorú
som sa dozvedel až po novembri 1989. Jedným z hlavných
vyjednávačov s Československou vládou za Vatikán
bol arcibiskup Bukovský. Viackrát som sa sním
stretol a pri jednej príležitosti som sa pýtal,
ako to vlastne bolo, vo vzťahu ku komunizmu. Povedal, že
predpokladali, že tu [komunizmus] bude trvať až 100 rokov.
Doslova. Vychádzali z toho, myslím ľudia okolo
Casaroliho, že je to ako so spoločenským organizmom, ktorý
má obdobie rastu, vrcholu a až postupne prichádza
starnutie a odumieranie. Im to vychádzalo, že to bude
600 rokov. [...] Aj Ján Pavol II. mu mal pri jednej
príležitosti povedať: Tak to sme si nemysleli, že ten
komunizmus tak rýchlo padne.
Ich stratégia bola: budovanie
vzťahu so štátom, ich taktika bola: prežiť. Prežiť
a nehnať to do konfrontácie. V tomto ohľade som
počul, ale nemám to potvrdené, že kardinál
Tomko kládol, a podľa mňa správne, ten základ
na oficiálnej cirkvi. Veď oficiálna cirkev, to bolo
2800 farností, v ktorých boli kňazi a tí
boli síce rôzni, ale dávali cirkvi tú
základnú šťavu - sviatosti. To nemožno podceniť,
že sa tam ľudia krstili, mali katechézy, prvé sväté
prijímania, birmovku, sobáš, pomazanie - z pokolenia
na pokolenie. Toto tajná cirkev nemohla obsiahnuť. To, v čom
bola podľa mňa tajná cirkev kľúčová na
Slovensku, bol kontrast. To, že tu bol hlas, ktorý bol
radikálny a ktorý nedovolil oficiálnej
cirkvi, aby šla veľmi ďaleko. Kvôli podzemnej cirkvi u nás
nikdy nešla cirkev tak ďaleko, ako v okolitých
krajinách. [...] V Poľsku a Maďarsku chceli hrať
s tajnými službami hry a maďarský gulášový
socializmus vytváraj zdanie že to ide.
Poďme sa teraz venovať otázke
tajných svätení v období komunizmu.
Pozrite, okolnosti vysvätenia
biskupa Hlinicu nie sú celkom jasné, pokiaľ ide
o vzťah k Vatikánu. Javilo sa ale, že ide až
k likvidácii cirkvi, boli to 50. roky. Ostatní
[biskupi] boli zatvorení. Biskup Pobožný, ktorý
toto [tajné biskupské svätenia] spustil, sa zrejme
oprel o autoritu jezuitského rádu. Povedal si, že
táto rehoľa to udrží v rámci nejakej
kontroly. Presná povaha tých inštrukcií [na
základe ktorých sa v 50. rokoch konali tajné
vysviacky] nie je jasná. ...
Hnilica zrejme pre svoju vnútornú
nedisciplinovanosť začal obchádzať PTP tábory
a svätiť. Mal rok čakať. Samozrejme na to hneď prišli
a musel utiecť. A tak vysvätil Korca. On dodržal to,
že rok nebude svätiť. Tak tu potom bol Korec a Kaľata
bol v zálohe. Oboch ich uväznili. Keď sa Kaľata
dostal von, v duchu inštrukcie vysvätil Dubovského.
Ale nakoľko sa pri tom radil so svojimi predstavenými...
Dubovský žil v Čechách, nežil na Slovensku so
svojou komunitou. [...] Dubovský žije, ale on o tom
rozprávať nebude.
Dubovský vykročil z tejto
línie, ktorá bola nesená v rámci
jezuitskej rehole. Myslím, že mal mať tento inštinkt. Ale
on vysvätil Blahu. Vysvätenie Blahu bolo, mám taký
pocit, akoby formálne, pretože on vzápätí
vysvätil Davídka.
O Davídkovi hovorí
každý, úplne každý, ako ho hrdinskom človeku
vo väzení. Biskup Korec o ňom vždycky hovoril
s najväčšou úctou. Že bol tvrdohlavý, že
sa nedal zlomiť, že bol stále v korekcii. Je možné,
že súčasťou tejto vnútornej sily bolo aj také...
kŕčovité myslenie. Bol strašne silný, ale zrejme ani
nebol schopný sa nikomu podriadiť. To je môj pocit.
Takže bol zároveň hrdinský a zároveň
veľmi povahovo komplikovaný.
Davídek spustil niečo, na čo
nemal podľa mojej mienky žiadne povolenia z Ríma.
Spustil to bez opýtania sa Ríma, lebo zrejme vedel,
žeby mu to nepovolili. Mal svoje vízie, za nimi išiel
a silou svojej osobnosti dokázal presvedčiť ďalších
ľudí, ktorí išli na tento jeho model.
„Týmto
modelom" zrejme myslíte široké rozvinutie
svätiteľskej činnosti. Myslím, že to nastalo po roku
1968, kedy sa obával, že nastane likvidácia cirkvi,
odvozy biskupov a kňazov na Sibír.
Tvrdenie, že cirkvi hrozí zánik
a kňazi pôjdu na Sibír v ničom neodpovedalo
skutočnosti. Ani náznakom! V tom čase režim nikoho
nezatváral. A to bolo v rokoch 1970-73. [...]
V období normalizácie na to išli úplne
inou taktikou, už to nebola hrubá sila, ale PiT.
Ak sa vrátime k Davídkovým
sväteniam. Podľa vašej mienky svoje konania nekonzultovali
s Vatikánom, ale Davídek a ním svätení
biskupi sa odvolávali na fakulty Pavla VI.
Som presvedčený, že žiadne
fakulty Pavla VI. nemali a ak by ich mali, dávno by ich
vytiahli. Alebo niekto z Vatikánu.
Ako ste činnosť ľudí
z okruhu okolo Davídka poznali v tom čase vy? Kto
na Slovensku predstavoval jeho vetvu tajnej cirkvi?
Dispozíciu pre toto hnutie,
davídkovsko-zahradníkovské, keď hovoríme
o Slovensku, mali ľudia, ktorí boli do roku 1950
v reholiach ako chlapci v noviciáte, resp. v malom
seminári a potom sa oženili. Oni cítili, že by
týmto spôsobom [svätením od Davídka
alebo Zahradníka, ktorí ženatých mužov
svätili] mohli svoj mladícky ideál naplniť. Potom
tam boli ľudia, ktorí, s odstupom času môžeme
povedať, boli trošku tvrdohlaví a nekomunikatívni
a dôkazom je to, že nikto z nich nebol ochotný
po roku 1989 ísť do pastorácie a eventuálne
prijať to podmienečné vysvätenie.
Podmienečné svätenie
nemusela byť pre nich ale jednoduchá vec.
Faktom je, že prijať podmienečné
vysvätenie nebolo psychologicky jednoduché a mohla
to len cirkev sanovať. Ale ona to chcela sanovať.
Tí ľudia sa mohli pýtať:
ja som slúžim omše, možno neplatne. Spovedal som, možno
neplatne. Pre nich to bolo popretie svojho života. To si žiada
obrovskú konverziu.
Jednou problematickou vecou,
v súvislosti s davídkovskými kruhmi,
boli už zmienené svätenia ženatých mužov. Ešte
zložitejšou otázkou je potom údajné svätenie
žien biskupom Krettom.
Totiž, ja si pamätám na
jeden prípad, keď biskup Krett vysvätil ženu za kňažku.
Hovoril mi to Korec. Tá žena bola u Tomáška.
Korec mi to popisoval takto: Tomášek sa jej spýtal:
Spovedali ste? Ona: Spovedala. Tomášek: Slúžili ste
sv. omše? Ona: Slúžila. Tomášek: Brali ste intencie
na sv. omšu? Ona: Áno. Keď jej to dali vyčísliť,
tak sa mi zdá, že bolo to okolo 60 tisíc. [...]
Snáď treťou vecou, ktorá
zrejme bola tiež problematická, bolo to, že sa
v davídkovskej línii vyskytli aj ženatí
biskupi. Pokiaľ viem, v tejto otázke boli v Čechách
ústretovejší ako na Slovensku.
V tom nebola jednota medzi českými
teológmi, lebo o tých veciach sme často
diskutovali. Na mysli mám napr. Ota Mádra, ktorý
nikdy nevyslovil nejaký taký súd, že by tie
vysviacky boli neplatné. Tuná [na Slovensku] bola
pochybnosť o tom, či boli platné. Pretože...
predpoklad pre svätenie biskupa, ktorý je ženatý
je predpokladom, ktorý je úplne mimo cirkev. Pre
slovenskú stranu to bola základná vec. To je ako
keby niekto šiel do manželstva a bol ženatý. To sú
predpoklady, ktoré cirkev vyžaduje. Teologicky tam nebola
jednota. U žien, tam sa zhodovali aj Česi, že je to mimo.
[...]
Pokiaľ ide o svätenia
kňazov, Davídek a Záhradník vymysleli
neuveriteľne šikovný krok. Ženatých mužov bolo
možné svätiť iba u uniatov [gréckokatolíkov].
Oni si našli ale takú možnosť, že ich bolo možné
svätiť naraz pre obe ríty. S tým, že oni
ten východný nepoužívali.
V čom spočívala vaša
nedôvera k Davídkovi, hovorili ste s ním
osobne?
Ja si pamätám na tie debaty
s Davídkom. Viedol ich Razík, ktorého brat
bol kňazom v Brne, myslím, že bol dokonca biskup, a za
nás Krčméry. Davídek dal podmienku, že je
ochotný okolnosti svojej vysviacky vysvetliť jedine pápežovi
medzi štyrmi očami. Tak, to bola absurdná požiadavka.
Bohužiaľ, musíme sa dotknúť
ešte jednej veci. Davídek je na zozname spolupracovníkov
ŠtB. [...] Zrejme to patrilo do jeho veľkej konšpiračnej sféry.
Bolo by dobré vedieť, ako dlho
tie správy podával. To je dôležitá vec,
pretože viacerí si mysleli, že budú hrať veľkú
hru s ŠtB. Keď som chodil na výsluchy ŠtB, hovorieval
nám Korec: Prosím ťa, len si nemysli, že môžeš
hrať veľkú hru s ŠtB. Ja som poznal jedného,
ktorý šiel hrať veľkú hru s ŠtB v 50.
rokoch a našli ho v Dunaji.
V tejto súvislosti mi
napadá prípad Přemysla Coufala.
Coufal je podobný prípad
[ako Davídek]. Bol to človek svojím obrovským
nadaním na hranici geniality. Myslím si, že tiež
chcel hrať hru s ŠtB a preto je na zozname ako agent. Aj
keď jeho zameranie bolo na rozviedku, mal nosiť správy
z odborného sveta. To mu umožňovalo cestovať na západ.
Je tu niečo, čo si neviem dobre
vysvetliť. Začiatkom 80. rokov sa v samizdatoch i vo
vysielaní Hlasu Ameriky objavila správa, ktorá
odhalila Davídka a Zahradníka ako biskupov
a veriacich pred ich pôsobením varovala. Následne
Zahradník a dvaja ďalší ľudia šli do väzenia.
Tá správa vraj mala pochádzať z vášho
okruhu.
Áno, to sa priznám, že
som za tým stál ja. Lebo ja som sa nechtiac dostával
do situácií, keď som videl, že pokračujú
[Davídek a Zahradník vo svätení
ďalších biskupov a kňazov]. Napriek tomu, že navonok
dávali signály, že sa nebude vo sväteniach
pokračovať, tak som stretával ľudí, ktorí
mali byť svätení. Bolo jasné, že sa pokračuje.
Keď som zbadal, že sa vytvára ilúzia, že sa
nepokračuje, ale pritom sa pekne pokračuje, hovoril som Korcovi, že
by sme do toho mali zasiahnuť, pretože ináč to neustrážime.
A to sa nedá šíriť tajne, pretože takáto
informácia nemá hodnotu. Pretože dostáva šum,
dostáva charakter klebety. S Korcom sme zoštylizovali
správu do Náboženstva a súčasnosti, kde
sme spomenuli dve mená, Zahradník a Davídek.
A ak sa dobre pamätám, tak Špiner tam bol spomenutý
ako Dušan Š. Jeho sme priamo nemenovali. A takisto sme túto
správu poslali Hlinkovi, cez telefón a cez
chartistov. Vyvolalo to mierny šok, čo bolo cieľom a myslím
si, že na Slovensku to potom prestalo. Pretože sa vedelo, že
Hlinka je autorita.
Podľa Corleyho správy bolo
vašim priamym zámerom, aby po zverejnení tejto správy
ŠtB Davídka alebo Zahradníka zatkli a tým
sa menovaní dostali „mimo provoz".
To vôbec nie! To je úplne
konštrukcia Záhradníka, to sa dneska bohužiaľ ťažko
dá vyvrátiť. Veď oni vystupovali verejne ako biskupi,
hlavne Davídek. ŠtB o tom musela vedieť. Vylučujem, že
by naša taktika bolo nechať ho zavrieť!
Nepočítali ste s tým,
že zverejnenie Záhradníka povedie k jeho
zatknutiu?
Nie, pretože my sme v tom čase
už zverejňovali svoje mená bežne. Na podpisovky. Korec,
Jukl boli známi. Zverejnenie. To bola veľmi nepríjemná
väzba. Aj pre mňa bolo nejasné, prečo ho tam držali.
On o tom vyšetrovaní nehovorí. Či tam bola reč
o tom, že ak rozbalí štruktúru, tak ho pustia?
Neviem. Ale tá vikárka, prečo potom nezatvorili
Davídkovu vikárku? Veď o nich ŠtB v tom
čase bezpečne vedela. [...] To bolo po neuposlúchnutí
a v tomto smere bolo na našej strane úplne čisté
svedomie.
Ako to bolo so zákazom
činnosti tajných biskupov, ktorý prišiel z Vatikánu
v 70. rokoch?
Bukovský, keď prišiel do ČSSR,
dal Korcovi zákaz svätiť. Korec si to vždycky
vysvetľoval tak, že to bol kompromis Vatikánu voči štátu,
že štát povedal: my dovolíme menovať ďalších
biskupov, ale Korec a Dubovský musia prestať. Korec mal
preto na nich ťažké srdce. Ale mne to Bukovský
vysvetľoval tak, že Tomášek žiadal, stále a stále
žiadal, o plošný zákaz svätenia kňazov.
Práve z toho dôvodu, že Zahradník a Davídek
boli neukontrolovateľní. A že v plošnom zákaze
nebude priestor pre výnimky.
A o kom ste vedeli, že na
Slovensku spolupracuje so Zahradníkom?
Tu to bol Imrich Bako, verbista, ktorý
bol v úzkom kontakte so Zahradníkom a ako
vážny seriózny kňaz tomu dával záruku,
morálnu záruku. Ludanice bola bašta zahradníkovcov.
Bol tam farárom Augustín Držka, teraz farár na
Dlhých dieloch. Mnohí ľudia keď videli, že tam je
Imrich Bako, že tu je Gusto Držka, mali pocit, že je to
v poriadku. Preto sme vedeli, že sa to nedá zastaviť
ináč, než že sa z toho urobí škandál.
Niekto z vyššej autority musel zahlásiť: Nie, toto je
proti cirkvi!
Aká je situácia kňazov
zo Zahradníkovho a Davídkovho okruhu dnes?
Sú zatrpknutí. Ja
niektorých stretávam, sú zatrpknutí
a stiahli sa. Na Slovensku je to asi vyriešené. Ostatní
odchádzajú, čo mi je aj ľúto, lebo často sú
to veľmi schopní ľudia.
Okrem spomínaných
skupín na západnom Slovensku existovala podľa mojich
vedomostí aj rozsiahla činnosť na východnom
Slovensku, hlavne v spolupráci s gréckokatolíckym
ordinárom Jánom Hirkom.
Gréckokatolíci naleteli
a bolo tam strašne veľa zmätku. Myslím, že na tom
zmätku sa podieľal aj Hirka. Nikto ale nechcel priznať chybu.
Boli tam alibistické vycúvania, že už s tým
nič nechcem mať, ale priznať, že to bol omyl, nie.
Na adresu biskupa Sokola som v
Čechách často počul výčitku, jeho kompromis
so štátnou mocou spočíval v tom, že bude
všemožne potierať aktivity davídkovcom a zahradníkovcom.
(smiech) No ale to na Slovensku
potláčal každý. Na Slovensku v tom bola úplná
jednota. Hirka bol ten, ktorý zaváhal, ale potom z toho
vycúval.
Česi sa viac báli, tam to bolo
viacej rozšírené. A mal som pocit, najmä
u Mádra, že oni v tom českom liberalizme to
nevideli tak zle, ako sme to videli my. Videl som, že nikdy do toho
nechcel ísť veľmi radikálne.
Keď sme sa už dotkli vzťahu
českých a slovenských aktivistov podzemnej
cirkvi. Z viacerých strán som počul negatívne
poznámky na adresu slovenského nacionalizmu. Hlavne
biskupovi Korcovi sa vyčíta, že z dôvodov
národných nebol nadšený z českých
aktivít na Slovensku.
(smiech) Korec bol raz na prednáške
Jožka Zvěřinu a jemu sa to zdalo nejaké príliš
liberálne. Tiež sa mu nezdalo, že čo sa týka Davídka
a Zahradníka mali v Čechách nejasné
stanovisko. Že to jednoznačne neodsúdili. Tak z toho
dôvodu išla tá jeho určitá zdržanlivosť.
Ako to vyzeralo v roku 1989,
keď za režim začal rúcať? Ako si mám predstaviť
„východ z podzemia"?
„Výstup"
prebehol okamžite. Podľa hesla: Musíme rýchlo vyjsť,
aby sa to nedalo stiahnuť späť. Hlavne sa to týkalo
reholí. Kňazi z Fatimy šli pomalšie, pretože sa
nevedeli kam zaradiť. To bola komunita aktuálnych služieb.
Robila to, čo oficiálna cirkev nemohla alebo nestíhala.
Takže my sme bola taká malá nočná vysádka.
Organizovali sme samizdaty, robili sme krúžky, podávali
sme správy do zahraničia, organizovali podpisovky.
Samozrejme, pádom komunizmu tie aktuálne služby
stratili na aktuálnosti. Všetko začalo byť oficiálne.
Teda bola tu podľa vás
predstava, že neverejné pôsobenie je výsledkom
útlaku a ako náhle prestane útlak,
neverejné pôsobenie prestane?
Samozrejme, zmysel cirkvi je na
verejnosti. Vždy. V svojej knihe o dejinách tajnej
cirkvi popisujem rôzne prípady. A v každej
krajine, keď končil útlak, všetko sa tlačilo na povrch.
Počas útlaku sa ale objavili
aj nové formy, nové skúsenosti. Nebola snaha
previesť ich aj do novej politickej reality?
Tá skúsenosť sa ale
neukázala ako životodarná. Hneď po revolúcii
tu bol kardinál Ratzinger. A už vtedy vydal smernicu,
ako sa má postupovať. Tí kňazi sa mali dať
k dispozícii svojim biskupom.
Nepredstavujú Krettom udelené
svätenia ženám, prípadne možnosť manželstva
pre kňazov jeden z možných pohľadov do budúcnosti?
K týmto prípadom sa
nikto nechce vracať. Slovensko je po tejto stránke
konzervatívne. Nemôžem si pomôcť. Problém
celibátu je iste otvorená otázka. V cirkvi,
keď sa niečo ukáže ako životodarné, tak to má
iné pôsobenie, ale toto sa ukázalo ako veľmi
problematická otázka. Ale otázka ženatých
kňazov, neviem. Bolo postavené jemne na podvode, myslím
otázku biritualizmu.
Niektorí z nich sa ujali,
ale to boli tí, ktorí mali gréckokatolícke
korene. Pretože aj k tej liturgii je potrebné mať
vzťah. Neviem si predstaviť, že by som spontánne
a s radosťou slúžil gréckokatolícku
liturgiu. Je iná. Je psychologicky úplne iná ako
západná. Oni aj dostali možnosť ísť do
gréckokatolíckych farností. To sa im ale veľmi
nechcelo.
Vráťme sa teraz k vám.
Aká bola vaša úloha v tajných štruktúrach?
To, čo som ja robil, bolo osobitné
poslanie. Robil som kontakt medzi katolíckym disentom
a sekulárnym disentom na Slovensku aj v Čechách.
Nakoniec, to pohybovanie sa medzi rôznymi úrovňami
kultúry a náboženstva mi ostalo dodnes. Nikdy by
som to nemohol robiť, ak by som bol v reholi. Tam už platí
poslušnosť predstavenému.
Ako je to dnes so spoločenstvom
Fatima?
Spoločenstvo Fatima je veľmi
zaujímavé spoločenstvo. Je to z podstaty
charizmatické hnutie, má svoju vnútornú
charizmu. Tou charizmou boli tri veci. Po prvé vzťah k Rusku.
Pretože základom celého fatimského zjavenia je
„pokiaľ nebude Rusko obrátené". Druhá vec
bola komunita aktuálnych služieb. Bolo to úžasné,
tvorivé, dynamické. Ako malé podnikanie. Nájdete
potrebu, vstúpite do toho a bude to úspešné.
V duchu tejto spirituality som v roku 1989 išiel do
politiky aj do iných vedľajších aktivít.
A nakoniec: treťou charizmou spoločenstva Fatima bolo stať sa
zbytočným. Išli sme vybudovať krúžky, našli sme
svojich náhradníkov a stali sme sa zbytočnými,
aby sme mohli ísť inde. Neuviazať sa jednej činnosti,
pretože potom začne stagnácia. Po novembri 1989 som hovoril:
Páni, možno je toto váš posledný účel
a stanete sa zbytočnými.
Stali sa kňazi spoločenstva Fatima
zbytočnými?
Hľadajú svoju duchovnú
tvár, ale nenachádzajú ju. Sú rozptýlení.
Jukl a Krčméry už majú svoj vek. Pekné
postavenie majú dvaja ľudia v Rusku. Viktor Jakubov je
špirituálom alebo prefektom seminára v Petrohrade,
iný je kňazom v Moskve. Iný sa stal farárom
v Nitre, takže vystúpil zo služieb Fatimy.
Nie je to škoda?
Oni sa aj pokúšali mať
osobitné poslanie v diecézach, ale biskupi to nie
príliš tolerovali. Za komunizmu, keď si povedali, že sa
budú venovať mládeži, tak si od nikoho na to nemuseli
pýtať povolenie a ak to klaplo, tak každý bol
rád, vrátane oficiálnej cirkvi. Ale dnes, ak sa
niekto predstaví ako kňaz, tak musí byť zakotvený
v reholi alebo diecéze. A misiu pre prácu
s mládežou musí dať biskup. [...]
Nie je jednoduché nájsť
komunitu aktuálnych služieb v slobode. A to je
základný problém. Šimulčík a ja
sme sa venovali vydávaniu knižiek, uchovávaniu pamäti.
Ale dnes už môže vydať knižku ktokoľvek. [...]
Dnes svet prechádza pádom
určitých ilúzií. A jednou z nich je
ekumenizmus. Ekumenizmus začal v 60. rokoch, slávnych
rokoch nadšenia a hippies. Mal obrovský zmysel v tom,
že dnes už cirkvi nie sú v štádiu vzájomnej
nenávisti. Prekonal stáročné averzie, ktoré
boli až na nože. Ale cirkvi nikam neposunul, naopak ich rozriedil.
[...] Dnes aj cirkev hľadá svoju charizmu. A svet čaká.
Osobné svedectvo Milana Bednárika, Zlatá Idka
2007
Milan Bednárik
(1959) vyrastal podľa svojich slov v silne katolíckom
prostredí. Prechod na strednú školu pre neho znamenal
rozchod z tradičnými formami cirkvi. Koncom štúdia
na gymnáziu sa naopak dostal do skupiniek mladých
v Širokom pri Prešove, ktoré sa stretávali
dvakrát do mesiaca. Stretnutia na chate s mladými
viedol Bartolomej Urbanec, vtedy kňaz bez štátneho súhlasu,
ktorý ho zaujal svojím „hlbším,
filozofickejším" prístupom.
Práci v skupinkách mladých
ľudí sa venoval potom aj ako tajne svätený kňaz.
Po roku 1989 bol začlenený do Košickej diecézy
a neskôr sa stal predstaveným charizmatického
spoločenstva Koinonia Ján Krstiteľ.
Čím ťa vtedy zaujali
formačné víkendy pre mladých?
Bolo to voľné - prechádzky,
výlety, aj tá omša na pníku, ako sa hovorí.
Všetko bolo veľmi improvizované. Myslím, že sme
používali aj normálny chlieb. ... Potom, bol som
v tých skupinkách rád, dokonca až tak, že
mi jednu zverili. V priebehu dvoch- troch rokov mi bolo
ponúknuté štúdium s tým, aby som
mal formáciu. To už bol vlastne seminár. Začali sme
filozofiou, potom prišla teológia. Stretali sme sa dvakrát
do mesiaca, v stredu v skupine asi desiatich.
Kde ste sa k tajnému
štúdiu stretávali?
Rôzne, v okolí
Prešova. V bytoch, aby to nebolo nápadné.
Vyučoval Bartolomej Urbanec, potom Janko Krajňák,
gréckokatolícky kňaz. Vyučoval aj terajší
arcibiskup Alojz Tkáč, u neho sme robili skúšky
z filozofie. V skupine sme sa poznali. Ako skriptá sme
mali klepanice, písané na stroji. Jedenásť
kópií sa dalo naraz spraviť.
Čo bolo zmyslom tohto štúdia?
Myslím, že ich zámerom
bolo organizovať seminaristov. Bola to skupina, v ktorej tie
„kádre" podľa striktných noriem neboli vyhovujúce.
V tej skupine boli aj ženatí muži a neboli
gréckokatolíci, ale nebol s tým problém.
Vnímal si vtedy rozdelenie
v cirkvi na „nadzemie" a „podzemie"?
Určite bolo nejaké rozdelenie,
každý z nás to vnímal. Tá cirkev si
hovorila, že je jedna, ale vo formách bola isto rozdelená.
Ako si sa dostal do prostredia
skrytej cirkvi?
Absolvoval som 2 roky filozofie a 2
roky teológie a potom prišla pauza, pretože nám
„vybrali" našich profesorov. Zrejme prišli na to, že sa
angažujú. Tak im vrátili cirkevný súhlas
a dali ich na fary. Pýtali sme sa, čo ďalej. Rok to
stálo. Počas toho roku som sa na základe kontaktov,
ktoré tu už boli predtým, odklonil ku skupine Čechov.
Volali ich „husiti". Nebol som sám, asi dvaja alebo traja
sme sa oddelili od pôvodnej študijnej skupiny.
Čím ťa táto skupina
oslovila?
Nešlo len o samotné
štúdium, ale aj o život. Oni napríklad ponúkali
spoločenstvo, stretnutia, určitú formáciu, štýl
vedenia. Predtým to bolo iba štúdium. Robili čosi, čo
bolo živé. Stretnutia v Prahe, alebo bolo možné
prísť na Moravu, stráviť tam leto, alebo víkendy.
...
Janko Krajňák bol spojkou medzi
nimi a nami. On hľadal spôsoby, ako ďalej ísť,
ako napredovať. Bol so mnou počas celého štúdia.
Mal si niekedy aj otvorené
konflikty so štátnou mocou?
Z ŠtB ma nekontaktovali ani raz, ale
vypočúvali ľudí z mojich skupiniek. Asi
zhromažďovali na mňa informácie. ... Raz sa stal mimoriadny
prešľap. Mal som kamaráta Poliaka, seminaristu. Ten keď sa
dozvedel, že som kňaz, kúpil mi z vlastnej iniciatívy
kalich a viezol ho cez hranicu pre mňa ako dar. Chytili ho.
Kalich mu zobrali, zobrali mu celú agendu so všetkými
adresami našich ľudí, aj moju adresu, lebo u mňa
prespával. Skoro ho vyhodili zo seminára, zastal sa ho
biskup, ktorý za neho zaplatil. Takže toto si vyslúžil
a ďalším zabezpečil perzekúcie. [...] Ale
Poliaci boli takí, nevedeli sa dostať do našich pomerov.
Mala tvoja formácia viesť ku
kňazstvu?
Myslím, že áno. V prvej
aj druhej skupine sa o tom hovorilo. Priznám sa ale, že
ja som po tom netúžil. Nemal som také ambície.
Ja som jednoducho vletel do pastoračnej práce, starosti
o skupiny. Mal som radosť takto žiť, stretávali sme sa
v spoločenstvách, bolo to o priateľstve. [...]
Naša formácia nepočítala s tým, že by sa
uvoľnili hranice. Čakalo sa, že to bude horšie ako v Albánsku.
Hovoril som si, že to, čo teraz žijem, to je takých mínus
20 a pôjde to ešte na mínus 30.
Kedy si bol nakoniec vysvätený?
Vysvätený som bol v roku
1987. Pýtal som sa ako je to s mojím svätením
a povedali mi, že keď mám o to záujem, tak
sa mi o to postarajú.
Aká bola predstava o tom,
ako sa ako kňaz uplatníš?
Nemohol som ešte rok po svätení
spovedať, ale to kňazstvo som, také aké bolo, mohol
ponúknuť v tých skupinkách. Bolo na mne,
komu to ponúknem.
Čo si robil v roku 1989?
Rok 1989 ma zastihol v Krompachoch
a potom Prešove, kde som pracoval v odevnom závode,
vo výpočtovom stredisku. Trochu som sa do toho vložil
a skončilo to až tak, že ľudia zo mňa chceli spraviť
predsedu odborového zväzu. Ale nevzal som to, hlavne
z toho dôvodu, že som bol kňaz. Do roku 1991 som tam
pracoval. Potom som to už zabalil, lebo bolo potrebné robiť
ďalšie kroky.
Ako vyzerala tvoja „cesta
z podzemia"?
V roku 1991 bol čítaný
v kostoloch pastiersky list, už boli ordinári. Čítalo
sa, že sa cení práca tajných kňazov. Ak keď -
jedni ju cenili viac, druhí menej. A stanovili sa
kritéria, že všetci tajne svätení kňazi sa majú
hlásiť u biskupa svojej diecézy. Bola mi však zo
strany Pražskej obce ponúknutá alternatíva, aby
som zostal tak, že to má svoj zmysel, že vízia našej
pastorácie nestráca na svojom opodstatnení ani v
súvislosti so zmenou spoločenskej situácie.
Zostať tak?
Zostať tak znamenalo neprihlásiť
sa. Pretože pre mňa zostať v tom okolí, v ktorom
som sa pohyboval, znamenalo prihlásiť sa. Musel by som odísť
zo svojho prostredia, musel by som sa vysťahovať z územia
košického ordinára, pretože ma ľudia už poznali. To
boli tí, ktorým som ponúkol službu kňaza
a mohlo ich byť asi 50. Títo ľudia boli v kostole,
keď sa čítal ten pastiersky list a povedali si: Aha, to
je o našom Milanovi!
Ten list u nás bol taký
strohý, striktný. Ľudia prišli za mnou a pýtali
sa ma na moje kňazstvo. Takže som mal dve možnosti: zostať a ísť
sa prihlásiť alebo odísť a tým, čo ma
poznajú, to nejako vysvetliť. Ale ako povedať 50 ľuďom:
Pozrite, ja som sa rozhodol, že sa neprihlásim a odchádzam
žiť do Čiech.
Prihlásil som sa. Aj kvôli
tomu, že som nechal zamestnanie. Pretože bolo stanovené, že
sa vec tajných kňazov bude riešiť. Boli teda rokovania
a prebiehali mesiace, roky - medzi predstaviteľmi podzemnej
cirkvi, biskupmi a Vatikánom. Naťahovalo sa to a stále
sa to naťahuje. Povel teda znel nechať zamestnanie. Myslelo sa, že
sa vec urovná, že to je vec krátkeho času. Pre mňa
to znamenalo, že som prišiel o živobytie a nevedel som
niekoľko mesiacov, čo bude ďalej.
Jedna vec bola uisťovanie, že sa vec
vyrieši, že to bude v krátkosti. Vec druhá bola
tlak k múru, tlak ľudí, ktorí čakali, čo
urobím. [...]
Rozhodol si sa nakoniec prihlásiť
sa a prijať navrhované riešenie, teda nové
podmienečné svätenie?
Často som sa k tomu vracal,
pretože to nebolo ľahké rozhodnutie. Pre mňa to bolo
rozhodnutie veľmi bolestné. Musel som to prijať ako úder
osudu. Bolo to niekedy pred Veľkou nocou, čítala sa kniha
Makabejská a ja som sa cítil vystavený
moci, ktorá ma mala prevalcovať. Vo vnútri mi s mojím
kňazstvom bolo dobre, ja som ho nikdy nespochybnil. Ani toho
svätiteľa, dodnes nie. Bolo to ponižujúce. [...]
Ja som sa hlásil u biskupa
s tým, že to bude o prijatí. Isto nie o tom,
že dostanem metál, ale že budem prijatý a spýtajú
sa ma: Tak povedzte, o čom všetkom to bolo? Čo ste robili?
Pretože bolo možné hovoriť o pekných veciach,
o mnohých obráteniach, o pôsobení
Boha. Bol to však veľmi stresujúce: za každú cenu
rýchlo „urobiť poriadok".
Kedy si prijal svätenie sub
conditione?
Bolo to v roku 1992 u biskupa
Alojza Tkáča. Jemu to asi tiež bolo nepríjemné.
Urobil to súkromne, vo svojej kaplnke...
Dodnes sú občas nepríjemné
situácie. [...] Taká situácia bola minulý
rok, bolo nás v Širokom na fare 30 kňazov, arcibiskup
bol medzi nami. Mali sme debaty a niektorí škodoradostní
kňazi vedia občas spustiť: Jáj, ty si z tých
tajných kňazov, hej? A kto ťa vysvätil? Arcibiskup
sa do toho postavil a hovorí: Na to sa ho viac nepýtajte!
To je v mojom srdci a je to všetko prikryté.
Ja arcibiskupovi jeho postoj k tej
„normalizácii" nezazlievam, lebo bol zrejme tiež
výsledkom tlaku na neho. A dodnes to má uložené
vo svojom srdci a nehovorí o tom. [...]
Ako vyzeralo tvoje začlenenie do
verejnej pastorácie?
Dostal som farnosť a bolo to
niečo nadštandardné. Prišiel som do katedrály
v Košiciach, keď sa čítali dekréty a zaznelo
moje meno a Dóm sv. Alžbety. Nevedel som o čo
presne ide, ale bola to pre mňa novota, šok. Ja som to nevedel, ako
robiť oficiálnu pastoráciu, ako sa pohybovať v tých
róbach. [...]
Arcibiskup [...] si ma raz zavolal,
a pýtal sa, prečo ma videl v Dóme
v maskáčoch. Tak som mu povedal, že som mal voľný
deň. A on: Ale ja chcem, aby moji kňazi chodili tak oblečení,
aby na nich bolo vidieť, že sú kňazi! Tak mu hovorím:
Ja reverendu mám, ale ja ju nenosím, mne je to
nepríjemné. Mám Vám povedať, jak mi je?
Ja keď si reverendu obliekam - mal som ju na taký
dlhý zips - tak to je, ako keby som sa do rakvy ukladal. Tak
za zasmial. [...]
Aké to bolo, prejsť od
malých osobných skupiniek do priestoru veľkej,
čiastočne anonymnej farnosti?
Ja keď som sa musel dostať do tej
normálnej pastorácie, tak som sa vnútorne
prepadol. Bol som 3 roky v Košiciach. Pastorácia ma
skoro zahltila. Úplne anonymné prostredie. [...] Až
v kostole uršulínok sa podarilo vytvoriť spoločenstvo.
Plný kostol mladých ľudí. Mal som 30
miništrantov. Ľudia ostávali okolo mňa po omši, tak som
ich bral na faru. A ožívala vo mne túžba po
spoločenstve, len som nevedel ako to spraviť.
Čo sa stalo so starými
skupinkami?
Tá nová pastorácia
už nedovoľovala byť s tými ľuďmi. Ale oni išli
ďalej, lebo v tých skupinách bol vždy nejaký
koordinátor, ktorý sa o to staral. Dodnes sú
ľudia, ktorí z toho žijú. Myšlienka našich
spoločenstiev sa nezmenila.
Ako pokračovala tvoja cesta do
spoločenstva Koinonia Ján Krstiteľ?
Zažiadal som o uvoľnenie
z pastorácie. [...] Potom mi prišiel list, v ktorom
ma biskup uvoľnil z pastorácie, aby som išiel na
skúsenosti do Talianska. Keď prišiel júl 1995, mal
som kufre zbalené.
Práca, ktorú robíš
teraz sa podobá tomu, čo si robil pred rokom 1989?
Áno, dokonca mi to veľmi
pomohlo.
Osobné svedectvo Vendelína Laca, Šurany
JUDr. Vendelín Laca (1935) je tajne svätený
kňaz, vdovec. Od mladosti bol pre svoje politické
a náboženské presvedčenie štátom
utláčaný. V období politického
odmäku 60. rokov mohol vyštudovať právo a pôsobil
ako podnikový právnik. Tajne študoval filozofiu
a teológiu, na kňaza bol ordinovaný v okruhu
biskupa Zahradníka.
Ako ste sa dostali do tajných
cirkevných štruktúr?
Dobre. Pôjdeme od počiatku.
Študoval som v Trnave na gymnáziu s tým, že
po maturite pôjdem na teologickú fakultu. Lenže tento
saleziánsky ústav v roku 1949 zlikvidovali, tak
som pokračoval na gymnáziu v Nitre. Maturoval som v roku
1951, i keď mi najprv oznámili, že pre svoj náboženský
profil maturovať nemôžem. A bez maturity na žiadnu
vysokú škole tiež nemôžem. Nakoniec som maturoval
pred zvláštnou komisiou. A po roku 1948 sme počúvali
cez rádio Vatikán, kde sa hovorilo, aby sme na
bohosloveckú fakultu ani nechodili. [...]
Tak asi po dvadsiatich rokoch som od
kňazov v oficiálnej pastorácii dostal informáciu,
že je tu možnosť študovať a byť vysvätený.
O koho šlo?
Martin Hrbča, Andrej Valach a viacerí.
Dr. Boris Strmenec. Andrej Valach, ktorý stále pôsobí
ako kňaz, ma zoznámil so Zahradníkom a potom to
už išlo. To bolo asi v roku 1969.
Už predtým som bol účastníkom
teologických a filozofických seminárov,
ktoré sme mali štvrťročne. Tieto semináre viedol
prof. Ján Letz.
Boli o dávídkovcoch
a zahradníkovcoch na Slovensku už nejaké
informácie, mali tu nejakú činnosť?
Boli. Bolo tu niekoľko vysviacok
kňazov a biskupov. Sám som sa zúčastnil
biskupskej vysviacky Mikuláša Kretta. To bol bazilián.
Býval v Košiciach, bol veľký aktivista. A potom
aj biskupskej vysviacky Bartolomeja Urbanca. Ten bol vtedy oficiálnym
kňazom, aj teraz pôsobí ako kňaz. Po revolúcii
bol šokovaný, čo mu o jeho biskupskom svätení
narozprávala hierarchia, vraj keď sa toho nevzdá, bude
exkomunikovaný a podobné nezmysly.
Ako prebiehali kňazské
vysviacky? Začiatkom 90. rokov ale už aj predtým sa
hovorilo, že neprebiehali riadne, že výber kandidátov
bol pochybný.
Prebiehali normálne, podľa
predpisov. Všetky náležitosti boli aplikované.
Pred rokom zosnulý Ján
Krajňák mal byť tajne svätený biskup, sám
sa k tomu ale staval zdržanlivo.
Svätenie Janka Krajňáka je
isté, ale on sa k tomu nepriznával, keď prišla
sloboda.
Ako ste poznali biskupa Kretta?
On bol veľmi aktívny, celý
východ Slovenska ho poznal.
V životopise na stránke
prešovského biskupstva sa spomína, že ku koncu života
trpel chorobou, ktorá mohla viesť k bližšie neurčeným
„nešťastným krokom v závere jeho života".
Nuž, pravdepodobne sa tým
myslí, že vysvätil nejakú ženu. Ale to podľa
mňa nie je nešťastný krok. To bol veľmi šťastný
krok. (smiech) Ono to príde, či chceme alebo nechceme.
Ako sa k Zahradníkovi
postavili ľudia po Hlinkovom vysielaní?
Dvojako. Pretože Anton Hlinka bol tiež
autorita. Takže niektorí sa potom k Zahradníkovi
stavali negatívne. Menšina si toho nevšímala
a naďalej mu verili. Ja som mal veľa známostí po
celom Slovensku a niektorí so mnou prestali komunikovať.
Ako ste sa postavili k otázke
tzv. Noriem, ktoré mali určovať spôsob integrácie
po roku 1989?
Pýtal som sa, kedy boli
publikované Normy a nikto mi to nevedel povedať. Ale
všetky normy, rozhodnutia a direktívy musia byť
publikované v Actae apostolica sedes. Ale to sa nestalo.
Takže sú neplatné [...]
U nás nikto Normy nevidel.
A niektorí naši boli z nich veľmi vystrašení.
Očakávali aspoň trošku uznania. Jeden kamarát,
Vendelín Zálesňák, vydával samizdaty,
chodieval spovedať a zrazu nič.
Koľkí kňazi neprijali
podmienečné svätenie?
Na Slovensku ich bolo asi štyridsať.
Koľkí prijali?
Tých veľa nie je.
Ako prebiehalo vaše vystúpenie
po roku 1989?
Ja som bol u biskupa Fila.
Debatovali sme spolu dve hodiny a z jeho postojov a názorov
som bol zhrozený. So Sokolom sme sa poznali osobne. Keď
prišla výzva, aby sme sa prihlásili, napísal
som mu šesť stranový list a odvtedy mi neodpovedal.
Ignoroval to. Ináč ma toleruje.
Ak je dnes stále asi 40
kňazov, ktorí neprijali podmienečné svätenie, sú
veriaci, ktorí prijímajú ich službu?
Sú a stále požadujú
sviatosti, hlavne spovede a omše. Ale vzhľadom na to, aký
bol postoj našej biskupskej konferencie, našich biskupov, tak to tí
veriaci i kňazi robia na vlastú päsť. Ako slobodní
umelci. (smiech) A nie sú nijako šokovaní, že
biskup má v tomto inakšiu pozíciu.
Môžete mi priblížiť,
ako dnes vyzerá vaša vzájomná spolupráca
s inými vetvami skrytej cirkvi?
Každý rok chodíme
k biskupovi Krátkemu na duchovné cvičenia a tam
verejne celebrujeme, aj keď vedľa seba má dvoch monsignorov
z Vatikánu. A u nás nemôžeme?
A keď prídeme do Mikulova, Krátky pred veriacimi
vyhlási: Prišli kňazi zo Slovenska, budeme mať duchovné
cvičenia, modlite sa za nás. Chodievame občas do Rakúska,
tam nás prijímajú.
Čo robili českí tajní
kňazi, keď chodili pastoračne na Slovensko?
Títo kňazi chodili spovedávať.
Na fary, kde bol niekto, kto pôsobil oficiálne. Boli to
tisíce spovedí. A boli aj také fary, kde sa
veriaci pýtali: A kedy prídu tí husiti,
lebo tí ináč spovedajú. (smiech)
Čo vás viedlo k rozhodnutiu
neprijať svätenia sub conditione?
To je vec teologická. Je to vec
teológie sviatostí. Teológie kňazstva. Pán
Boh neopakuje. Už svätý Augustín bojoval proti
donatizmu. Povedal, že je to zločin proti Kristovi dať sa ešte
raz pokrstiť. A sv. Tomáš Akvinský tvrdí,
že manželstvo nie je prekážkou prijatia kňazstva.
Podstatou kňazstva nie je celibát, ale služba a hlásanie
evanjelia. Hlavne služba. Nie je potrebné nijak zvlášť
veľké vzdelanie, ale slúžiť a slúžiť.
Napr. Ján Mária Vianey. Veď bol úplne
neschopný. Ale čo urobil? Obetoval sa a slúžil.
Čo hovoríte na výčitku,
podľa ktorej ide pri neprijatí navrhnutého riešenia
jednoducho o neposlušnosť?
Tak ja vám niečo poviem. Ján
a Peter boli pred hierarchiou, veľrada - to bola cirkevná
hierarchia, a tam im zakázali hlásať evanjelium.
A oni sa pýtali: Tak koho máme teraz poslúchať,
vás alebo Boha? Ja som bol presvedčený, že to
[kňazské svätenie] bol Boží dar. Boh ordinuje,
krstí, birmuje. Nie kňaz. Kňaz je len inštrument. Nie je
udeľovateľom sviatostí, on je len prostredník.
Udeľovateľom je Kristus. A ja, keď som veril 15 rokov (v roku
1973 som bol ordinovaný), že je to správne, tak teraz
naraz budem veriť, že to nebolo správne? To by som negoval
sám seba. [...]
Ordinácia nie je vec úradu.
Je to vec milosti. Dotknime sa termínu dubie validum.
Veď to je kontradiktórne samo o sebe. Pretože platné
nemôže byť pochybne platné. To je contradictio in
adjecto a contradictio in subjecto. Sviatosť nemôže byť
pochybne platná, buď je platná alebo nie je. Prirovnal
by som to k tehotnej žene. Žena nemôže byť pochybne
tehotná, buď tehotná je alebo nie je. Contradictio in
subjecto znamená, že sú spojené dva termíny:
pochybný a platný. A to nemôže byť
vedľa seba. Je vnútorná rozpornosť pojmu. Dubie
validum je výtvor dubie validistov. Contradicio in adjecto, to
jest rozpor s vlastnosťou a spočíva v tom, že
nejakému predmetu sa pripisuje vlastnosť, ktorá
v obore sviatostí nemôže existovať.
Na základe čoho sa podľa
vás prišlo k tomu, že by mohla byť pochybnosť
o sväteniach?
To neviem. To ani sám Ratzinger
nevie. Zoberme si Tomáša Akvinského. Veď biskup je
inštrumentom sviatosti. On nie je darcom. On nemá arzenál,
nemá komoru, že by mohol podpísať výdajku
a povedať dám tomu toto a hentomu tamto. Tam je ex
opere operato. Účinnosť sviatosti vzniká na základe
vykonania. Nie na základe toho, že o tom biskup
rozhodne. Predsa sviatosti pramenia z histórie bolesti,
kríža. To nie sú veci biskupove ale Kristove.
Tomáš Akvinský hovorí:
Svätenie kňazstva nejde proti manželstvu, pretože obe sú
sviatosti. A ďalej píše: Manželstvo neprekáža
v prijatí sviatosti svätenia, pretože ak pristúpi
manžel ku sviatosti kňazstva, hoci manželka odporuje, prijíma
charakter svätenia, ale postráda výkonnosť
svätenia. Ak však s vôľou alebo súhlasom
manželky, prijíma platnosť svätenia i výkonnosť.
Ďalej: Biskup nedáva moc vlastnou vôľou, ale
nástrojovo, ako služobník Boží, ktorého
účinok nemôže byť zrušený podľa Mt 19, 6:
Čo boh spojil, človek nech nerozlučuje a preto biskup nemôže
odňať túto moc, tak ako i ten, kto krstí nemôže
odňať krstný charakter. ...
Svätý Augustín
hovorí: Oboje, krst i vysviacka sú sviatosti
a oboje sú človeku dávané k zasväteniu.
Preto nie je dovolené katolíkom žiadnu opakovať.
Kristus bol zároveň kňaz
a kráľ, zákonodarca. Ale vôbec nie ľudia!
Augustín ďalej hovorí: Účinok sviatosti nie je
dosiahnutý modlitbou cirkvi alebo služobníka ale
zásluhou utrpenia Krista. ...
Veď takýto princíp, ex
opere operato, nájdeme už v Starom zákone!
Napríklad, keď Izák dáva požehnanie Jakubovi.
Hoci miloval Ezaua a on bol aj prvorodený, pretože to
boli pravidlá, že prvorodený získava
požehnanie. A predsa Rebeka urobila podvod. Čiže Jakub získal
požehnanie podvodom. A keď Ezau zistil, že ho Jakub a Rebeka
podviedli, povedal otcovi Izákovi: stalo sa to podvodom. Izák
však trval na požehnaní Jakuba. Darmo sa požehnania domáhal
Ezau ako prvorodený. Čo dal, už neodvoláva. Ani
Boh čo dal, už neodvoláva.
To si vedel už pred svojím
svätením?
Samozrejme, to som vedel už pred tým.
Ale potom som sa tomu venoval ešte viac.
Odvolávali sa pri tvojom
svätení na prax kresťanského Východu?
Odvolávali sa na fakulty, ktoré
im to dovoľovali. Komunikácia s Vatikánom bola
ťažká. Nedávno som bol na vedeckej konferencii o KGB,
o východných tajných službách. Vo
Vatikáne boli medzi kňazmi spolupracovníci KGB. Jeden
prednášajúci spomínal, že z 13 kňazov,
ktorí mali vysoké funkcie vo Vatikáne, boli 9
zapletení s KGB.
Pochopil som správne, že
pochybnosť o vašich svätenia mali iba vatikánskej
úrady?
Ale veď človek, ktorý sa
nezúčastnil sa samotnom akte svätenia, môže
pochybovať. Ja mu to neberiem. Ale to nie je smerodajné.
Opätovné svätenie pokladá Augustín za
najväčšiu urážku Boha.
Koľko tajne svätených
a dodnes nezaradených kňazov má vaša skupinka na
západnom Slovensku?
Už nás je oba 10, dva zomreli.
A raz za dva mesiace máme vzájomné
rekolekcie. Stretneme sa, je sv. omša, vždy je niekto iný
hlavný koncelebrant.
Sú okrem vašej skupine ešte
iné?
Ešte v Poprade a na
východnom Slovensku. Je tam Mons. Tóth, tiež kňaz
podzemnej cirkvi, potom učil na gréckokatolíckej
fakulte. Toho uznali, pretože ho vysvätil Kaľata.
Prečo vlastne váš okruh
nosí pomenovanie Efraim?
Efraim je miesto, kde sa Kristus
schovával pred farizejmi, zákonníkmi a veľradou.
Je to púšť. (smiech)
Osobné svedectvo Eduarda Kožucha, Malacky 2007
MUDr. Eduard Kožuch
povolaním psychiater. V 50. rokoch vyhodený
z bratislavského seminára. Ženatý, tajne
svätený kňaz pre O.V.E.S. Má tri deti, dcéru
a dvoch synov. Obaja jeho synovia sú dnes kňazmi, na
zásah biskupa Sokola museli obaja opustiť bratislavský
seminár. Jeden prešiel do inej diecézy, druhý
pôsobí v Rakúsku.
Ľudstvo pomaly dozrieva, globalizácia
je už tu a my na to nie sme pripravení. Podobne
dozrievame aj my kresťania v Cirkvi. A mnohé zmeny sú
také, že tí, ktorí majú slabú
viery, by ich doposiaľ neboli schopní prijať. Cirkev
dozrieva a Boh si to želá, podobne ako otec, ktorý
chce mať dospelé deti, ktoré kráčajú
vlastnou cestu a to je jeho odmena.
Na brutalitu, ktorú priniesol
komunizmus v našich podmienkach nebol nikto pripravený.
Za Slovenského štátu sa síce o zločinoch
v Rusku už všeličo písalo. V roku 1943 vydávali
františkáni časopis Serafínsky svet a v ňom
som ako sedemročný videl zábery z Lotyšska, kde
rehoľníkov vešali na trámy v stodolách. Nikto
nechcel veriť tomu, že by toto mohlo byť možné! Ale len čo
červenoarmejci prekročili našu hranicu, videli sme, že to možné
je. Ako došli na Slovensko, zmizlo bez súdu 20 až 25 tisíc
občanov a z nich sa do konca 50-tých rokov vrátilo
sotva 1500 ľudí. Keď Solženicyn vydal Súostrovie
Gulag, Západ tomu nechcel veriť. Sibír je jeden veľký
cintorín.
Keď sa v 1948 dostali komunisti
dostali k moci, bolo spečatené, že nás čaká
to isté, čo bolo v Rusku. A keď naši biskupi
začínali jednania s komunistami, nevedeli, že s nimi
sa jednať nedá. Až v roku 1949, keď stroskotali
jednania, začal chodiť chargé d'affaires Mons. Verolina po
biskupoch a vybavovať ich právomocmi: svätiť
tieňovích biskupov. Ukázalo sa to skoro jako
nedostatočné riešenie, pretože tieňoví biskupi sa
nedokázali presadiť a tajná polícia sa
o nich dozvedela. Tak sa muselo pristúpiť k ďalším
krokom. Zmýšľanie sa na Západe začalo meniť až
v priebehu 50. rokov, keď sa tam začali dostávať
emigranti a prinášali svedectvá. Myslím,
že najdôležitejším svedectvom bolo to biskupa
Hnilicu, ktorý minulý rok zomrel. Ten, keď sa dostal
za hranice, mal určite najprv problémy s kúriou,
pretože, ako som už povedal, doba potrebovala najprv vyzrieť.
[...] Mysleli si, že na všetko nám bude stačiť Codex
iuris canonici a že cirkev je taká štruktúra,
že ju tu nič nemôže premôcť. A to nie je pravda,
pretože vonkajšiu štruktúru možno rôzne napadnúť.
Len Ducha svätého nie...
Hnilica podal rozsiahlu správu
generálovi jezuitského rádu a tá sa
dostala aj k pápežovi, ale hlavne, čítal ju aj
kardinál Montini, neskorší pápež Pavol VI.
A až tam sa dozvedeli, aký vlastne komunizmus je.
Zaujímavá je aj ďalšia
skutočnosť. V roku 1963 sa v Aténach konal
panortodoxný snem, potom prešiel na ostrov Rhodos. Vatikán
tam delegoval biskupa Pavla Hnilicu, ako pozorovateľa. Tam sa mal
stretnúť s biskupom Metodom, pôvodom z Užhorodu.
Ten mu mal povedať: Varujte Svätú stolicu, aby si pri
vymenovávaní ďalších biskupov dávali
veľký pozor, aby nenastala situácia, ktorú máme
v pravoslávnej cirkvi, že my máme takých
biskupov, o ktorých nevieme, či sú
spolupracovníci režimu alebo pravoverní! Už vtedy si
dávali komunisti do seminárov svojich ľudí za
účelom cirkevnej kariéry a vedeli to krásne
hrať, ale viera tam nebola. A to je vážna vec, pretože
pri každej vysviacke sú dôležité objektívna
aj subjektívna stránka. Ak svätenec bol
ateista, tak samotná vysviacka je neplatná a všetky
sviatosti by boli neplatné tiež...
Podstatné
bolo, že s komunistami sa nedal viesť žiaden dialóg.
Oni keď išli k jednaniu, už mali pripravené rôzne
úskoky, ako by mohli podviesť. Dnes nikto nespochybňuje, že
tzv. Východná politika, vedená kard. Casarolim
síce bona fide, dopustila sa i omylov až chýb, ktoré
nepriamo spôsobili zvýšenú perzekúciu zo
strany komunistov voči niektorým kňazom, ba až ich násilnú
smrť.
Hnilica patril k najdôležitejším
spojkám medzi skrytou cirkvou a pápežom. A mal
samozrejme problémy s kúriou. Že vo Vatikáne
mali komunistické tajné služby svojich agentov, to sa
vedelo už za Pia XII. [...] Veľkú oporu mali pritom v radoch
maďarskej emigrácie. V roku 1956 po násilne
potlačenej a nevydarenej revolúcii, utekaká z Maďarska
na Západ tisíce ľudí a medzi nimi aj
agenti. Už za Pavla VI. sa vedelo, že sa nemôže všetko
dokumentovať. A mnohé veci sa musia vybavovať in
silentio, in pectore. To je tiež častá výčitka
[neexistencia písomných záznamov], ale čo mohol
v situácii, keď sa vedelo, že aj steny rozprávajú,
robiť? Hnilica dokonca píše vo svojich pamiatkach, že ak
podával pápežovi niektoré dokumenty cez kúriu,
tak sa k nemu dostali v okresanej podobe!
Podľa mňa jednou obeťou sa stál
aj sám kardinál Casaroli, ktorý mal snáď
aj dobrú snahu, ale kto nezažil komunizmus na vlastnej koži,
tak si môže čítať o ňom knihy, ale podstatu
nepochopí. Tak v roku 1965, po skončení koncilu,
dal avízo našej vláde, že chcú začať
rokovania. Naši biskupi predsa boli vtedy vo väzení
alebo v domácom väzení. Domáca cirkev
bola paralyzovaná. Zase sa vraciam k tomu, že sme boli
zaskočení brutalitou protivníka, keď sme si mysleli,
že pár tieňových biskupov bude stačiť. Režim sa
predsa snažil, aby sa na vedúce miesta, či ordinárov
alebo biskupov, dostali jemu verní ľudia, alebo vyslovene
jeho agenti. Veď sme mali aj kňazov, ktorí boli členmi
Komunistickej strany! Nechali sa zo začiatku oklamať víziou
sociálnej rovnosti a keď dostali ten chomút na
seba, nevedeli vycúvať.
Podstatné je a z toho
vychádza určitá dvojkoľajnosť vatikánskej
politiky, že niečo pápež rozhodol bez procedurálnej
cesty, in silentio. Niečo iné zamýšľal pápež
a niečo iné kuriálna administratíva. To
bolo ťažké zladiť, pápež vedel o všetkých
veciach, ale nemohol ich preniesť na kúriu. Táto
dvojkoľajnosť spôsobila určité otázniky,
nedorozumenia, ktoré z toho vznikli a dnes sme ešte
stále toho svedkami. Dôsledky toho nesieme doteraz. Hoci
sme všetci kresťania, nevieme sa dohodnúť, nevieme nájsť
jednu interpretáciu týchto skutočností.
Aká bola tvoja cesta ku
kňazstvu a to neverejnému?
Iniciátorom našej bunky, čo
boli kňazi na Záhorí, bol Přemysl Coufal. Všetko sa
robilo vo veľkej tajnosti a každému sa povedalo iba to
najnutnejšie, ak by sa náhodou dostal „do mlyna". My sme
boli malé, vzájomne izolované bunky. Vzhľadom
na našu bezpečnosť sa to takto odohrávalo. Ja som poznal do
roku 1990 iba asi štyroch spolubratov a z nich sú
už traja vo večnosti.
Moja rodičia boli tradiční
katolíci. Mal som šťastie, že tu bol františkánsky
kláštor a škola. V nich som poznal pravých
synov sv. Františka. Bol som hlboko nimi zasiahnutí. Úžasné
smerovanie do ďalšieho života. O skrytej cirkvi som nevedel,
neskôr som si myslel, že bola len jezuitská vetva.
Uvažoval som, že po maturite pôjdem
na teológiu. Fakulty boli len dve pre celú republiku:
Litoměřice a Bratislava. Boli na to rôzne pohľady, ale
iné východisko sme nemali. V roku 1956 som sa na
tretíkrát dostal na fakultu. V roku 1960 ma v 8.
semestri vyhodili. A vyhodili ma z dvoch dôvodov.
V roku 1959 bolo výročie Mierového hnutia. Ja som
bol hudobník, organista. V seminári sme mali spevokol
a pozvali nás, aby sme na tej schôdzi niečo
zaspievali. Tam nahnali chudákov kňazov z celej
republiky, asi 400 ich tam bolo. Ja som to prehliadol a hovorím,
ja tam nejdem. Mali sme rektora seminára ThDr. Jozefa Korca.
Bol to ich človek. On to bral ako sabotáž. Druhý
dôvod bol, že mi došla literatúra zo Západu.
V seminári sme mali teologické knihy
z 19. storočia. Tak sa hovorí, človek nespi!
Napísal som latinsky list a jedna žena, ktorá šla
do Marienzellu a mala rodinu na Západe, ho vzala. Dostalo
sa to k nejakému dobrému kňazovi, ten mi poslal
cez Herdera najnovšiu teologickú literatúru.
Ale spravil chybu, poslal mi to do seminára. A to
bolo niečo! To už bol protištátny čin! Ja som tie knihy
ani nedostal do ruky. Zavolal ma rektor, povedal som mu, že nemám
žiadne styky so Západom a ako to bolo. Ja sa ich aj
zrieknem v prospech seminára. On to mohol krásne
zakryť, veď to bol kňaz. Počkal, až sa vrátil tajomník
a začiatkom mája si ma zavolali na rektorát. Tam
už sedeli zástupci Štátneho úradu pre veci
cirkevné. Definitívne, neodvolateľne som bol
prepustený. Chlapcov zo seminára zobral tajomník,
až do večera chodil s nimi krížom krážom po
Bratislave, aby nebola vzbura a ja som sa mal do večera zbaliť.
Išiel som do Trnavy za biskupom Lazíkom, ten nevedel vôbec
o ničom. Snažil som sa ešte v Litoměřiciach, ale to
jedine bolo, že by som podpísal spoluprácu. Tak som
videl, že toto je zmarená cesta. Prešiel som si PTP, mal som
veľmi ťažkú vojenčinu, chytil som tam tuberkulózu,
dva roky som bol v Tatrách na liečení. Zaujímavé,
aké sú Božie cesty. Chodili tam z dekanátu
lekárskej fakulty. A cez jedného primára,
ktorého som tam poznal, som sa nakoniec dostal na medicínu.
Vybral som si psychiatriu, aby som mal k tej stratenej teológii
čo najbližšie. A oženil som sa. Od roku 1973 až do dôchodku
som pracoval v Skalici.
V roku 1970 sa za mnou dostavili
františkáni Bélo Bajči, bratia Štóhlovci
a Premek Coufal. Dali ma do auta, Coufal mal vtedy trabanta.
Zaviezli ma niekam do poľa, povedali mi aká je situácia,
že pápež dáva tieto a tie možnosti, aby cirkev
prežila. Vieme o tebe, že si študoval. Prijal by si kňazstvo?
To bolo pre mňa úplné prekvapenie. Mal som otázky
na celibát. Povedali mi, že na všetko majú výnimky
a dali mi čas na rozmyslenie. Tak sa stalo, že vo februári
1971 som prijal diakonát a 5. júla, na sviatok sv.
Cyrila a Metoda, som bol vysvätený na kňaza. Udialo
sa to v tichosti a tajnosti v jednom byte, svätiteľmi
boli Provazník a Zahradník. Svedkovia Coufal
a manželka.
Tak sme začali. Než sme si uvedomili,
čo sa robí, boli sme v tom. Kňazskú službu sme
vykonávali v tom prostredí, v ktorom sme sa
pohybovali, pre mňa to znamenalo v mojej psychiatrickej praxi.
U mňa potom mnohí vycítili, že okrem odborných
vecí je tam ešte čosi viac.
Svätení sme boli vo
východnom ríte, s fakultou biritualizmu. Ako
ženatí muži, viri probati. Iste, s tým človek
musí žiť, nasávať to od malička [východnú
spiritualitu]. Pre nás to bolo neznáme, vzdialené.
Boli sme k tomu vedení, mali sme literatúru, hoci
ja som vždycky celebroval a celebrujem v latinskom ríte.
Dvakrát do roka sme sa
stretávali na kňazských exercíciách,
vždy ich dával nejaký jezuita alebo páter,
ktorý sa vrátil z väzenia. Tajná
polícia po tom veľmi pátrala. Davídka som videl
len raz, pri jednom stretnutí. V Báhoni, bol tam
prajný kňaz Šimek. Našou najbližšou spojkou bol Premek
Coufal, dvojnásobný Ing., kňaz a tajný
benediktínsky opát, až do jeho násilnej smrti
zavraždením.
Biskup Davídek je dodnes
kontroverzný pre svoje rozhodnutia vysvätiť ženy.
Vedeli ste o tom už pred rokom 1989?
Je znakom Prozreteľnosti, že
sestrička Hasmandová, boromejka t.č. v procese
beatifikácie, bola v kontakte s Davídkom
a obidvaja vedeli, aký je problém žien vo väzení.
Muži sa vždycky nejako k tým sviatostiam dostali,
nejako sa to prepašovalo. Rádové sestry a kresťanské
ženy Krista a jeho silu vo väzení tiež
potrebovali. Nás najviac presvedčil ten dôvod, aby, ak
sa dostanú do kriminálu, neboli opustené. Aby
boli sviatosti. Eucharistia a sviatosť zmierenia.
Davídek svoje
svätenia žien zdôvodňoval aj teologicky, v rámci
záverov Druhého vatikánskeho koncilu a na
základe Chardinovej filozofie. Západ to síce
neprijal, ale myslím, že aj v tomto vyzrievame. Veď
mnohé ani kuriálni teológovia nevedia dodnes
prijať. Stačí uviesť prípad Hansa Künga,
koncilového poradcu. [...]
To urobil aj biskup Krett na východe,
dokonca tu v Malackách mám kňaza spolubrata Ing.
Fajnora, ktorý ním bol svätený. Existuje
ešte dosť veľká skupina okolo Košíc, vysvätených
Krettom. Je to skupina bývalých saleziánov,
absolventov malého seminára, ktorých zastihli
50. roky. Ukončili školy, poženili sa... Organizoval ich Janko
Krajňák a Jožko Tóth.
Krett tiež odvážne prijal
myšlienky Druhého vatikánskeho koncilu
a davídkovsko-chardinovskej vízie a vysvätil
na kňazstvo i ženy. Možno štyri, pravdepodobne všetko rádové
sestry. Davídek svätil len dve skoro s tým
prestal, zrejme keď videl, že toto je najväčšia zámienka
proti jeho osobnosti.
Čo sa týka kňazstva ženy, nám
je to ťažké, ja sám som bol vedený v takom
patriarchálnom duchu. Ale jeden môj priateľ, Janko
Stohl, už za komunizmu sa mohol dostať do Švédska a videl
tam príklad z ich episkopálnej cirkvi. A hovoril,
že to bolo také samozrejmé a tak krásne
celebrovala a tak zbožne. Nám sa však do toho ťažko
vžíva. Ťažko by sme to niesli, asi aj ja by som si ťažko
zvykal.
Spomínaš Druhý
vatikánsky koncil. Teológiu si študoval ešte v 50.
rokoch. Ako si prijímal zmeny, ktoré koncil priniesol?
[...] Svätá omša má
dva stĺpy. Najprv stôl Slova, ktorého význam
mnohí katolíci dodnes plne nechápu. A ak
nepochopíme Bibliu, tak nepochopíme ani eucharistiu.
Preto som bol rád za novú pokoncilnú liturgiu.
[...]
Ja som ešte „predkoncilný"
človek. My sme mali ešte jednoročný cyklus, perikopy sa
často opakovali. A to som mal latinčinu v krvi, veď som
všetky skúšky skladal latinsky. Latinskú omšu môžem
stále bez prípravy recitovať. Ako chlapec som aj
päťkrát denne v kláštore miništroval,
všetci pátres museli mať denne omšu, všetky oltáre
boli odsadené. Boli tri úradné omše. Šiesta,
siedma a ôsma a medzitým boli súkromné.
V kostole bolo 15 oltárov a len čom som vkročil
ráno do sakristie, už ma volal niektorý páter:
„Poď zase so mnou k oltáru!" Tak sa stalo, že za jeden
deň som aj päťkrát miništroval a to už nebola
nijaká zbožnosť. Jako to zvyknú robiž malí
chlapci, len som pozoroval, kedy to skončíme. Ale bolo to
úprimné, vždy spomínam na tieto roky detstva s
radosťou v duši. Nové liturgické zmeny, to je niečo
úžasné, vanutie Ducha svätého. Aj keď
spočiatku sa nám to ťažko prijímalo.
Ako sa s tvojim kňazstvom
vyrovnávala tvoja manželka?
To je správna otázka. Ja
sám bol vychovávaný k tomu prijať celibát.
Keď som šiel do manželstva, tiež to znamenalo námahu, táto
zmena. Preto keď sa priblížilo kňazské svätenie,
bolo to ťažké aj manželke. Prestáli sme niekoľko
kríz.
Svätenie sa dialo s jej
súhlasom. Tak isto ako to bolo pre mňa ťažké, tak to
muselo byť pre ňu ťažké. Síce bolo už po koncile,
ale to zmýšľanie ešte bolo predkoncilné. Ženatý
a kňaz? Vedeli sme, že niektorí by sa na tom
pohoršovali. Ale poznala tých ľudí [Coufala a
ostatných] a dôverovala. Od nej to bola spoluobeta
a spoluúčasť na všetkom, čo som robil. Aj to riziko
niesla, aj vzhľadom na deti. Čo žena môže v tomto
všetko prežívať! Ale začínali sme od nuly. A tak
sme sa prebíjali v poli, ktoré sme nepoznali.
Historickú skúsenosť sme v tomto nemohli mať.
[...]
Dokonca si ju občas so sebou brával
Premek Coufal, spolu s ďalšími ženami, ak šiel do
východného Nemecka, aby bol menej nápadný.
On si šiel po svojej práci a ony si prezerali mesto.
Boli tak napr. v Lipsku, kde bol benediktínsky kláštor,
alebo v Berlíne u kardinála Maisnera.
Moja vďačnosť bude vždy patriť i
mojej manželke!
Môžeš mi povedať ešte
niečo bližšie k Coufalovi?
Premek Coufal bol odborníkom
v drevárskom priemysle. Keďže každý vedúci
závodu musel byť nomenklatúrny káder a tí
väčšinou nevedeli cudzie reči, mohol Coufal cestovať na
Západ a tie cesty využíval aj na podávanie
správ do Vatikánu. Pravda, nemohli to byť písané
správy, prípadne sa hneď museli ničiť. Ale ku koncu
už vedel, že ho sledujú.
Bol benediktínsky mních,
chodieval do východného Nemecka, tam tie kontakty boli
ešte najmožnejšie. Po víkendoch navštevoval rôzne
skupinky kňazov. U nás sa stavil tak raz za tri týždne.
Ku koncu už hovoril, že ho sledujú,
aj sme sa pripravovali, čo v prípade výsluchu.
Boli sme odpočúvaní, čítali nám poštu,
ambulanciu som mal odpočúvanú, ani neviem prečo.
Pátrali a tušili, cezo mňa šli po Coufalovi. Premo pre
svoje kňazstvo a svoje bezhraničné služby v prospech církvi
zaplatil životom. Prezradil ho istý bývalý
lekár v ČSSR, ktorý v roku 1968 emigroval so SRN. Tu
pod zámienkou lekárskej praxe v skutočnosti
vykonával kontrarozviednu špionáž pre komunistické
agentúry.
Aký bol vzťah vašej skupiny
k skupine okolo biskupa Korca?
S Korcom sme neboli v žiadnom
kontakte, Davídek a Coufal áno, ale my pešiaci
nie. Korcov postoj k nám, povedal by som, vychádza
z úzkeho zorného uhla a starého
kódexu. On vychádzal zo starých mexických
fakúlt a myslel si, že je to zverené iba
jezuitskému rádu. Korec nemohol prijať, že [fakulty]
môžu mať aj širší rozsah. Keď Blaha došiel so
širokými fakultami, Korec nechcel uveriť, že by to mohlo
ísť aj mimo jezuitský rád. A možno to
dodnes neuznáva. Nikto nepochybuje o veľkosti jeho osobnosti,
ale Davídek... Sú to ľudské faktory. [...]
ŠtB začalo vydávať aj falošné
samizdaty. A Korcova skupina prijala fámu, že Zahradník
je nastrčeným agentom ŠtB. Naleteli na to. [...]
Z okolia biskupa Korca vzišla
falošná správa, že Záhradník je agent
ŠtB a túto správu odvysielal Anton Hlinka, po Korcovi
druhá veľká autorita na Slovensku. On to odvysielal,
ešte k tomu pridal Sokol niekoľko návštev a Zahradník
si 5 rokov odsedel.
A čo vzťahy k verejne
pôsobiacim kňazom?
O nás mnohí kňazi
z oficiálnej cirkvi nevedeli nič. My sme mali suplovať
služby, ktoré nemohli robiť oficiálne miesta. Veď
boli časy, keď boli len dvaja oficiálni biskupi v celej
ČSSR. Ba počiatkom 70-tych rokov, po úmrtí biskupa
Pobožného, zostal v celej ČSSR len jeden oficiálny
biskup pražský, Tomášek. Ale tí, ktorí
o nás vedeli, tak s nami vychádzajú
dobre, občas nás volajú koncelebrovať, čo väčšinou
nejdeme, aby sme neprovokovali.
V čom vidíš dôvody,
prečo máte problémy s plným prijatím
a uznaním v našej cirkvi?
Niektoré veci niektorí
nemohli prehltnúť a nemôžu to dodnes, že niečo
sa nedialo procedurálne a nie sú dokumenty. Dnes
aj Benedikt XVI. hovorí, že o týchto vysviackach
nie je najmenšej pochybnosti. Ale aby nebolo nejaké
pohoršenie, pretože tu chýba vyzretosť, tak sa to necháva
tak. Dnes tie informácie sú, ale niektorí sa
k nim nedostali. [o našich tajných vysviackach]
Nie je najmenších pochýb. Ani u nás nemal
nikto pochybnosti a prijímali sme to za cenu rizika, že
nám ide o krk, a nie len mne, ale celej mojej
rodine.
Smutné bolo, keď Premkova matka
žiadala po roku 1989 nášho biskupa Sokola, aby dal prípad
smrti jej syna prešetriť. Odpísal jej, že pre neho je
prípad uzatvorený, bola to samovražda... Podobne,
teraz sme mali 20 rokov, čo zavraždili Štefana Poláka.
V roku 1987 ho zmasakrovali na fare v Borovciach. Jeho
prípad je stále nedoriešený. Smutné je,
že cirkev sa k tomu nehlási. Evidentní mučeníci.
Ako vyzerala tvoja situácia
ako tajne sväteného kňaza po roku 1989 vzhľadom
o oficiálnej hierarchii?
Naši biskupi nám poslali
dotazník, poslal nám to Blaha, a boli položené
asi 3 druhy otázok. Kedy som bol vysvätený,
aké bola formácia a aká bola naša činnosť. Na
to som odpovedal asi na tri a pol strany. Naši ľudia, Blaha
a Krátky to sami niesli do Vatikánu. Lenže tam to
prijali ľudia, ktorí tomu nevenovali pozornosť, pretože sa
im to zrejme nehodilo. Dôsledky Casaroliho politiky.
V roku 1990 vyšli pastierke listy. V
Čechách to bolo pekné, boli sme nazvaní
spolubratia. Aj pápež pri svojej návšteve nám
veľmi pekne ďakoval: Ďakujem bratom, ktorí trpeli aj so
svojimi rodinami.
Až prišli nejaké Normae, ktoré
nikto z nás nevidel. Boli sme zavolaní na
biskupské úrady, vtedy sme si navzájom
dôverovali. Bol som pred biskupom Filom. Hovoril: Tu niečo
mám, prosím ťa, to mi podpíš. Je tu niečo
latinsky, že sa toho vzdávaš a nebudeš verejne
pôsobiť. Súhlasil som, veď ani doteraz som verejne
nepôsobil. A tým bola naša vec nečakane vybavená
takouto smutnou bodkou. My sme z toho boli zhrození. Tie
normy boli vykladané inak v Čechách ako u nás.
Ale aj u nás boli biskupi,
ktorí o nás vedeli a zo začiatku boli
ústretoví. Napríklad biskup Baláž. Pozná
dobře problematiku skrytej církvi. Dlhé roky mu bol
odňatý štátny súhlas k výkonu verejnej
pastorácie. Nerobilo mu problém prijať do služieb
diecézy aj biritualistu.
U Sokola to bolo horšie, ten tomu
vôbec nerozumel. Ten to interpretoval tak, že sme boli
exkomunikovaní a neviem čo všetko. Naši bratia, ktorí
u neho boli, z toho boli zhrození. Poznali sme sa,
boli s ním kamaráti. O on: Keď budete ďalej
takto vystupovať, tak sa vystavujete cirkevným trestom!
Potom pokračovali jednania na úrovni
biskupskej konferencie ČSFR, kde Blaha musel podpísať
vyjadrenie, v ktorom je uznané jeho biskupské
svätenie a on sa vzdáva práva vykonávať
tento úrad. Odvtedy bola situácia napätá.
Až teraz sme sa dočkali výroku Benedikta XVI., že tieto
svätenia sú nepochybné. Z našej strany ale
o tom nikto nepochyboval. Každý, kto do toho išiel.
Bolo to postavené na vzájomnej dôvere, tak ako
v prvotnej cirkvi. Veď ak by niekto prišiel a predstavil
sa s tým, že ma chce svätiť, bral by som to ako
provokáciu ŠtB. Vždycky to bolo založené na tom, že
niekto, komu som dôveroval, dosvedčil pravosť toho druhého.
Nebolo ti ponúknuté
ísť do pastorácia po podmienečnom svätení?
To bola pre nás veľmi závažná
podmienka. Ale na to z nás [ženatých kňazov]
nikto nepristupoval. Pokiaľ bol niekto celibátnik, alebo by
mu zomrela manželka a stal sa vdovcom, tak mohli prijať
svätenie sub conditione a mohli ísť do pastorácie.
Boli aj takí, aj jeden môj spolubrat. On to bral, aj mu
to povedal biskup Filo, ako obnovenie kňazských sľubov.
Povedal mu: My tu máme taký príkaz, ty to splň
a mysli si čo chceš. Ale to je vážna vec! Tieto
sviatosti sa nesmú opakovať! To by bolo bohorúhanie.
Aký je aktuálny postoj
cirkevnej autority k vám, nezaradeným tajne
sväteným kňazom?
Dnes nás KBS prijíma bez
problémov, akurát nás dali na vedľajšiu koľaj.
Sme všetci starší ľudia a preto sa s nami
nepočíta do pastorácie. Ako keby sme my žiadali
nejaké úrady, alebo benefície. To je slovenské
riešenie. V Čechách je iná situácia, majú
tam nového nuncia, tiež tam bol opakovanie kardinál
Bertone. Kto chce, kto si trúfa, okamžite môže
nastúpiť do pastorácie.
Stretávate sa s ostatnými
tajne svätenými kňazmi?
Áno, aj dnes sa stretávame.
Minulý rok sme sa stretli v Brne. Celá komunita.
Tých okruhov bolo viacej: pražský, brnenský
a potom Krettovi východniari. Pretože pred revolúciou
sme o sebe nevedeli. Ako začali vydávať nejaké
knihy, tak sme to hltali.
Kňazstvo si prijímal
v období útlaku, jeho „uplatňovanie" malo
preto špecifický charakter. Kde vidíš zmysel tejto
služby dnes?
Dnes je taká doba, že je dosť
ľudí, ktorí potrebujú kňaza. Ale ktorí
by nedošli za kňazom len preto, že je to kňaz. Taký človek
ale ani nevie, ako by sa mal chovať, nevyzná sa v situácii.
V tom vidím riadenie Ducha Svätého, že to,
čo sme robili, nebolo len pre komunistickú dobu. Ten model tu
je a bude. Duch svätý to rozhodne 17. novembra 1989
u nás nepristrihol a nepovedal: Koniec, a hotovo!
Chceme sa k týmto ľuďom dostať a pripraviť
ich. A potom ich môžem pošlem do kostola alebo iným
kňazom, že tam majú všetko ostatné.
My nechceme svoje kňazstvo propagovať.
Ja keď som mal psychiatrickú prax som svoje kňazstvo
nezverejňoval. Ale ľudia to vycítili. Koľkokrát
prišli za mnou do ordinácie a pozdravili: Pán
farár, pochválen buď... Áá, pardon, ja
som sa pomýlil, myslel som že som u pána farára.
Nie že by sa cítili ako na fare, ale že keď prišli, už
boli odcenzúrovaní a mohli voľne hovoriť.
Biskupské vysviacky a skrytá cirkev na Slovensku
Po definitívnej zmene politického
režimu v Československu začali aj cielené snahy, ktoré
mali viesť k likvidácii cirkvi. Jedným zo
spôsobov, akým režim bránil normálnemu
náboženskému životu, bola snaha o likvidáciu
viditeľných cirkevných štruktúr. V prípade
Československa to znamenalo zákaz reholí a obmedzenie
možnosti menovania biskupov, prípadne snahu o dosadenie
prorežimných kandidátov. Z trinástich
diecéz bolo do roku 1989 riadne obsadených iba päť.
Na začiatku 50. rokov pozostával slovenský episkopát
krajiny z týchto biskupov:
- 1943 - 1950 Andrej
Škrábik, biskup, Banská Bystrica
- 1948 - 1962 Jozef
Čársky, apoštolský administrátor, Košice
- 1949 - 1968 Eduard
Nécsey, apoštolský administrátor, Nitra
- 1940 - 1960 Peter
Pavel Gojdič, O.S.B.M., biskup, Prešov
- 1946 - 1976 Vasiľ
Hopko, pomocný biskup, Prešov
- 1949 - 1959 Róbert
Pobožný, biskup, Rožňava
- 1920 - 1965 Ján
Vojtaššák, biskup, Spiš
- 1949 - 1969 Ambróz
Lazík, apoštolský administrátor, Trnava
- 1938 - 1961 Michal
Buzalka, pomocný biskup, Trnava
Počas trvania režimu boli oficiálne
ustanovení títo biskupi:
- 28. 2. 1973: Jozef
Feranec, biskup, Banská Bystrica
- 28. 2. 1973: Július
Gábriš, apoštolský administrátor, Trnava
- 28. 2. 1973: Ján
Pasztor, biskup, Nitra
- 26. 7. 1989: Ján
Sokol, arcibiskup, Trnava
- 26. 7. 1989:
František Tondra, biskup, Spiš
Začiatkom 50. rokov bolo tajne vysvätených
niekoľko biskupov. Títo mali zabezpečiť život cirkvi
(právne a sakrálne). Ich vysviacky však neostali dlho
utajené a mnohí z nich putovali rovno do
väzenia, prípadne svoj úrad nemohli vykonávať.
Prvá „generácia"
tajných biskupov
- 5. 11. 1949 Štefán
Barnáš, pomocný biskup, Spiš (vysvätil Ján
Vojtaššák), prípadne ďalší, nezverejnení
Utajené vysviacky v rokoch
1951 až 1967
- 2. 1. 1951 Pavol
Hnilica, SJ (vysvätil Róbert Pobožný, biskup,
Rožňava)
- 24. 8. 1951 Ján
Chryzostom Korec, SJ (vysvätil Pavol Hnilica)
- 9. 9. 1955 Dominik
Kaľata, SJ (vysvätil Ján Chryzostom Korec)
- 18. 5. 1961 Peter
Dubovský, SJ (vysvätil Dominik Kaľata)
- 28. 10. 1967 Jan
Blaha (vysv. Peter Dubovský, * 12.03.1938)
- 29. 10. 1967 Félix
Maria Davídek (vysv. Jan Blaha, * 12.01.1921 + 16.08.1988)
Hnilica
a Kaľata boli po emigrácii vymenovaní za
titulárnych biskupov, Korec sa stal po revolúcii
sídelným biskupom v Nitre a Dubovský
pomocným biskupom v Banskej Bystrici. Jan Blaha sa
zriekol verejného vykonávania biskupského úradu.
Biskup Davídek rozvinul na základe širokého
výkladu fakúlt Pavla VI. rozsiahlu konsekračnú
činnosť, ktorá mala dopad aj na vývoj skrytej cirkvi
na Slovensku.
Davídkom udelené
biskupské konsekrácie (1967 až 1987)
- 3. 12. 1967 Ján
Eugen Kočiš (pre východný obrad, nar. 25. 6. 1926;
15. 5. 2004 sub conditione)
- 24. 3. 1968 Ivan
Ljavinec (pre východný obrad, nar 18. 4. 1923; 30. 3.
1996 sub conditione)
- 22. 8. 1968 Ján
Jiří Pojer
- 27. 8. 1968 Stanislav
Krátký (nar. 11. 11. 1922)
- August 1968 Josef
Dvořák
- August 1968 Dobroslav
M. Kabelka, O. Praem.
- 28.
11. 1970 Martin Hrbča (11. 9. 1924 - 29. 8. 2002)
- 28.09.1970 (?) Josef
Blahník (1918 - 1989)
- 15. 8. 1971 Jindřich
Pešek * 22.04.1908 + 21.11.1980
- August 1972 Oskar
Formánek, SJ (7. 9. 1915 - 21. 7. 1991)
- August
1972 Marián Ján Potáš71,
O.S.B.M. (2. 3. 1918 - 24. 2. 2006)
- 2. 3. 1973 Jiří
Krpálek (* 1931)
- 15. 3. 1973 Siard
Ivan Klement, O. Praem.
- December 1978 Václav
Razik
- 6. 10. 1979 Dušan
Špiner (* 07.02.1950, zrejme sa mal stať Davídkovým
koadjútorom)
- 4. 12. 1984 Josef
Hinterhölzl * 1915
- 18. 12. 1987 Karel
Chytil (15. 9. 1920 - 15. 9. 2002, zo skupiny Václava Dvořáka)
Ďalšie biskupské
konsekrácie v „Davídkovej línii" od
roku 1967
- 24. 8. 1969 Bedřich
Provazník (vysv. Ján Kočiš, 31. 5. 1936 - 4. 2. 2007)
- 24. 10. 1970 Fridolín
Zahradník (vysv. Bedřich Provazník, * 16. 9. 1935)
- 1971 Ján
Krajňák (vysv. Bedřich Provazník)
- ? Sergej Kovč (29.
8. 1911 - 9. 11. 2000) (vysv. Zahradník?)
- 1973 Josef Jindra
(vysv. Fridolín Zahradník)
- 1975 Nikodém
Mikuláš Krett, O.S.D.B. (vysv. Fridolín Zahradník,
3. 10. 1912 - 29. 4. 1983)
- 14. 6. 1975
Bartolomej Urbanec (vysv. Zahradník, spolusv. Nikodém
Mikuláš Krett, nar. 17. 8. 1937 v Lipovci)
- 1981
Ondrej Fogaš ? (vysv. Nikodém Mikuláš Krett, * 9.
12.1945)
- 1981
Anton Novobilský (vysv. Nikodém Mikuláš Krett,
* 9. 2. 1936)
- 29.
5. 1982 Jan Konzal (*5. 5. 1935, vysv. Fridolín Zahradník)
- 29.
5. 1982 Pavel Hájek (vysv. Fridolín Zahradník)
1 Metz,
The Future in the Memory of Suffering, s. 15
2 Sheldrake,
Philip. Spiritualita a historie: úvod do studia a
interpretace křesťanského duchovního života.
prel. Eva Lajkepová, Pavel Pšeja. 1. vyd. Brno: CDK, 2003,
s. 64
3 Toto
rozdelenie vychádza voľne z periodizácie v:
Novotný, Vojtěch. Teologie ve stínu: prolegomena k
dějinám české katolické teologie druhé
poloviny 20. Století. 1. vyd. Praha: Karolinum, 2007,
s. 39
4 Vaško,
Václav. Profesor Kolakovič - Mýty a skutočnosť.
Impulz 3/2006.
5 Stjepan
Tomislav Poglajen (Kolakovič). Narodený v Podgoraci 8.
septembra 1906, zomrel v roku 1990 v Paríži.
Šestnásťročný vstúpil do jezuitského
juvenátu v Bašbunare. Filozofiu študoval vo Valse près
de Puy vo Francúzsku. Teológiu študoval v belgickej
Lovani, v roku 1935 bol ordinovaný. Pracovné a
osobné priateľstvo ho spojilo so zakladateľom hnutia
kresťanskej robotníckej mládeže Jeunesse ouvriere
chrétienne (JOC) abbé Josephom Cardijnom, neskorším
kardinálom. Začiatkom roku 1943 bol prinútený
opustiť Chorvátsko. Rozhodol sa odísť na Slovensko,
kde pobýval až do skončenia vojny. Po odchode z ČSR
1. augusta 1946 pôsobil Kolakovič v mnohých,
najmä krízových krajinách, napr. Číne,
Indii a Vietname.
6 Vaško,
Profesor Kolakovič - Mýty a skutočnosť.
7 Cf.
Vaško, Neumlčená, s. 83
8 Cf.
Vaško, Profesor Kolakovič.
9 JOC
charakterizovali tri heslá: prvé, „formation par
action" (človek sa formuje aktivitou), druhé „voir,
jugé, agir" (videť, súdiť, konať). „Vidieť"
znamená poznať samého seba, poznávať
prostredie, v ktorom žijem. „Súdiť" znamená
uvažovať, čím môžem prispieť k zlepšeniu
seba a prostredia, ktoré ma obklopuje. „Konať" znamená
nezostávať len pri úvahách a slovách.
To ďalej znamená angažovať sa v Cirkvi, kultúre,
hospodárstve, politike. Za vynikajúce sme tiež
považovali, že jocisti vytvárali malé spoločenstvá,
krúžky, bunky, v ktorých každý prikladá
ruku k dielu. Tak sa stáva, že členovia krúžkov sa
stávajú priekopníkmi vytvárajúcimi
okolo seba ďalšie, sekundárne a terciárne krúžky.
10 Vaško,
Václav. Neumlčená: kronika katolické církve
v Československu po II. světové válce I+II. 1.
vyd. Praha: Zvon, 1990, I. s. 97
11 Cf.
Liška, Ondřej. Církev v podzemí a společenství
Koinótés. 1.vyd. Tišnov: Sursum, 1999,
s. 47. Tieto basisgemeinden, dnes známe ako hnutie
Bokor, fungovali v skrytosti a proti vôli štátnej
moci a niektorých maďarských biskupov.
12 Čarnogurský,
Ján. Odpor proti komunizmu. Impulz 2/2005.
13 Cf.
Vaško, Neumlčaná II s. 50
14 Vaško,
Neumlčená II, s. 54
15 Je
možné, že biskup Eltschkner vysvetil ešte Františeka
Tomáša Smrčinu, okolo sa vytvoril skupina činná aj
po roku 1989 (J. Smola?) a Fiala uvádza meno Miloša
Václava Dočekala, zomrelého v polovici 80.
rokov, ktorého skupina podobne odvodzuje jeho biskupské
svätenie od biskupa Eltschknera. Vyjadruje ale podozrenie, že
táto skupina bola pod kontrolou ŠtB. Cf. Fiala, , Skrytá
církev, s. 118
16 Čiastočne
za ich vyzradenie môže aj neopatrnosť vatikánskych
úradov, ktoré ich mená uviedli v pápežskej
ročenke.
17 Hanus,
Ladislav. Pamäti svedka storočia. 1.vyd. Bratislava: Lúč,
2006, s. 436
18 Liška,
Církev v podzemí a společenství Koinótés,
s. 26
19 Hanus,
Pamäti svedka storočia, s. 531
20 Cf.
Mikloško, František. Nebudete ich môcť rozvrátiť:
z osudov katolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1943-1989.
1. vyd. Bratislava: Archa, 1991, s. 79; „Solidarita medzi nimi
[väzňami] bola perfektná. Všetci mali vysoké
tresty a držali pohromade. Spoločné utrpenie ich
spájalo a búralo všetky rozdiely. Aj náboženské
- na sviatok sv. Cyrila a Metoda si robili katolíci
ekumenické stretnutie s evanjelikmi."
21 Osobné
svedectvo Vojtecha Kováčika, in Bačíková,
Lucia. Poď a nasleduj ma - Zo spomienok tajne
vysvätených kňazov 1950-1989. 1. vyd. Prešov: VMV,
2005, s. 30
22 Hanus,
Pamäti svedka storočia, s. 535; Samozrejme väzenia neboli
žiadnou idylou, aj keď v mnohých rozprávaniach
tí, ktorí ich prešli, spomínajú skôr
na tých pár príjemných momentov. Jedným
z rozšírených problémov bolo aj
udavačstvo, takže si každý musel dávať pozor, čo
sa kde hovorí, s kým a kedy. Hanus hovorí
o istom právnikovi, ktorý tak často chodil na
výsluchy, až sa stal k svojim trýzniteľom
apatický: „Jedného starého advokáta
si raz zavolali na výsluch: ‚Tak s kým se
stýkáté?‘ On povedal: ‚Se samýma
kněžíma.‘ - A to bolo to najhoršie, čo povedať,
hneď: ‚O čem mluvíte?‘ On povedal: ‚O Nejsvětejší
Trojici.‘ Tretia otázka: ‚Proč to děláte?‘
Advokát: ‚Jsem bigotní katolík.‘
23 Felix
Maria Davídek (12. 1. 1921 Chrlice - 16. 8. 1988 Brno).
Kňaz a neskôr tajne vysvätený biskup,
zakladateľ jednej vetvy skrytej cirkvi. Hneď po svojej ordinácii
v roku 1945 sa vedľa pastorácie venoval ďalšiemu
štúdiu a svojmu vzdelávaciemu systému pre
dospievajúcich Atheneumu. Snažil sa vybudovať podzemnú
katolícku univerzitu. V roku 1952 bol odsúdený
na 24 rokov väzenia, z ktorých si 14 odsedel. Podľa
Václava Vaška (Neumlčená, s. 59) sa celú dobu
vo väzení venoval intenzívnej práci na
svojich plánovaných filozofických
a teologických projektoch. Ostatných povzbudzoval
k nejakej intelektuálnej činnosti a dokázal
im dodávať nádej. Pre svoju tvrdosť a neoblomnosť
bol v neustálom konflikte s vedením tábora.
V roku 1964 bol počas amnestie prepustený.
V 60. rokoch sa v jeho okruhu
rozvinul systém tajného teologického štúdia
(pre kandidátov kňazstva i laikov, čo bolo v tej
dobe neobvyklé). Organizované štúdium zahŕňalo
študijné večery a víkendy (na Slovensku napríklad
v mestách Košice, Prešov, Modra, Spišská Nová
Ves, Poprad, Šurany). Teologicky bol silne ovplyvnený de
Chardinom a jeho spiritualitou parusiálnej eschatológie
(snaha robiť veci rýchlo, hneď ako je tu presvedčenie, že
nadišiel správny čas - kairos).
24 Cf.
Liška, Církev v podzemí a společenství
Koinótés, s. 76
25 Existencia
týchto fakúlt bola pravidelne spochybňovaná.
Štátny sekretár Vatikánu kardinál
Bertone na nunciatúre v Prahe 14. 2. 2000 potvrdil, že (1)
mexické fakulty boli v Československu aplikované
právom, že (2) oprávňovali k sväteniu
biskupov bez predchádzajúceho súhlasu alebo
upovedomenia Svätej stolice, a že (3) biskupské
svätenie Jana Blahu je bez pochýb. Osobné
svedectvo Jana Konzala.
26 Blaha
nebol vysvätený priamo Hnilicom, tiež tajným
biskupom, pretože zvláštne právomoci - fakulty
platili iba na území Československa.
27 K nim
malo patriť podľa svedectva Pavla Hradilka aj právo
ordinariátu.
28 Kruh
okolo Václava Dvořáka si nechával svojich
kandidátov svätiť vo východnom Nemecku. Davídek
pre toto spoločenstvo vysvätil asi 4 ženatých mužov,
z toho 1 biskupa.
29 V ekleziológii
rímskej teológie nastal v tejto otázke po
Druhom vatikánskom koncile dôležitý, aj keď
nie vždy docenený posun. Od predstavy jednej Katolíckej
cirkvi s viacerými obradmi - rítami (pričom
bol latinský liturgický ritus priznane či nepriznane
považovaný za ostatným nadradený) došlo k
prechodu k modelu viacerých cirkví, každej
s vlastným liturgickým poriadkom i kanonickým
právom, ktoré sú v jednote s biskupom
Ríma - pápežom. Z historických dôvodov
sa v tejto otázke blíži Davídkov
ekleziologický prístup skôr prvému
prípadu. Preto ani ja nebudem v rámci tejto práce
dôsledne hovoriť o „Gréckokatolíckej cirkvi"
ale skôr o katolíkoch východného
obradu s vedomím, že sa dopúšťam nepresnosti.
30 V roku
1968 aj Ljavinca Davídek vysvetil na biskupa.
31 Cf.
Fiala, Petr; Hanuš, Jiří. Skrytá církev:
Felix M.Davídek a společenství Koinótés.
1. vyd. Brno: CDK, 1999, s. 94
32 Cf.
Liška, Církev v podzemí a společenství
Koinotés, s. 95
33 Číselné
údaje sa rozchádzajú, asi 4-5 žien prijalo
kňazské svätenie a asi 18 diakonské. Tieto
svätenia vykonal Davídek v utajení, väčšina
ľudí z jeho okruhu sa o tom dozvedela až po roku
1989. Cf. Fiala, Hanuš, Skrytá církev, s. 102
34 Cf.
Fiala, Hanuš, Skrytá církev, s. 127
35 Špinera
chcel Davídek pre diplomatické misie. V roku 1979
ho vysvätil za biskupa. Špiner nadviazal kontakt s poľským
arcibiskupom Wyszyńskim a prostredníctvom neho posielal
Davídek do Vatikánu správy. Sám vykonal
niekoľko kňazských svätení počas misie do
Ruska.
36 Pojer
emigroval do Švajčiarska. V Ríme informoval
o podzemnej cirkvi, ale odmietli ho uznať ako biskupa. Dvořák
podobne rezignoval na biskupské a kňazské
aktivity. Cf. Fiala, Hanuš, Skrytá církev, s. 117
37 Cf.
Liška, Církev v podzemí a společenství
koinótés, s. 109
38 Cf.
Konzal, Jan. Zpověď tajného biskupa: rozhovor
připravil Bob Fliedr. 1. vydání,
Praha: Portál, 1998, s. 49
39 Cf.
Konzal, Zpověď tajného biskupa, s. 53
40 Cf.
Liška, Církev v podzemí a společenství
Koinótés, s. 144
41 Mikloško,
Nebudete ich môcť rozvrátiť, s. 78
42 Mikloško,
Príbeh cirkvi na Slovensku
43 Osobné
svedectvo Jana Konzala
44 Cf.
Mikloško, Nebudete ich môcť rozvrátiť, s. 137
45 Podľa
osobného svedectva Františka Mikloška bola v tomto
období ŠtB už veľmi „nervózna a dezorientovaná".
Po Sviečkovej manifestácii bol predvedený na výsluch
a bolo mu oznámené: „Pán Mikloško,
dosť! Ak neprestanete, zasiahneme bez milosti!"
46 Cf.
Fiala, Hanuš, Skrytá církev, s. 186
47 Najčastejšie
vo východnom Nemecku a Poľsku.
48 Nikodém
Mikuláš Krett, OSBM (1912-1983). Po skončení
strednej školy vstúpil do kláštora baziliánov
na Černečej hore v Mukačeve. Po noviciáte pokračoval v
štúdiu byzantského obradu v Bereznom a v Lavrove na
Ukrajine. Filozofiu a teológiu študoval v Dobromile
a v Kristinojoli. Rehoľné sľuby zložil v roku
1936. Kňazskú vysviacku prijal dňa 17. júla 1938 v
Prešove. Počas Slovenského štátu bol krátko
vo vezení. Neskôr pôsobil v Medzilaborciach,
Prešove a v Prahe ako kaplán u Sv. Klimenta
(1947). V 50. rokoch strávil asi 7 rokov vo vezení.
Potom pracoval v Košiciach v niekoľkých
robotníckych povolaniach. Od roku 1972 bol na dôchodku,
venoval sa širokej pastoračnej práci, ktorá zahŕňala
celé východné Slovensko. V roku 1975 vysvätení
Zahradníkom na biskupa. Pripravoval mladých mužov na
prijatie kňazstva, z ktorých viacerých aj vysvätil.
Staral sa aj o ženskú vetvu baziliánok.
49 Cf.
Svedectvo Františka Mikloška.
50 Svedectvo
Jana Konzala.
51 Milan
Bednárik vo svojom svedectve hovorí o spôsobe
riešenia svojho zapojenia do pastorácie ako o „cirkevnej
normalizácii", snahe zatlačiť do pozadia jeho prácu,
akoby neexistovala.
52 Na
Slovensku napríklad Davídkom vysvätený
kňaz MUDr. Oliver Oravec (1941). V roku 1979 emigroval a na
určitý čas sa v Ríme stal členom jezuitskej
rehole. Pôsobil v Kanade, kde sa priklonil
k tradicionalistickým pozíciám v roku
1988 sa nechal bez povolenia Ríma konsekrovať biskupom
Robertom F. McKennom na biskupa. Dnes žije v Poprade-
Matejovciach.
53 Bačíková,
Poď a nasleduj ma, s. 263
54 Už
počas prenasledovaní za cisárov Decia (249-251)
i Diokleciána (284-305) neboli kresťania, žijúci
predtým dlhší čas v období pokoja,
pripravení znášať štátny útlak
a mnohí mu podľahli a odpadli. Zachovali sa dokonca
katalógy týchto lapsi, odpadlých
kresťanov: thurificati - tí, ktorí pálili
kadidlo na oltároch pohanských bohov; sacrificati
- tí, ktorí obetovali bohom, libellatici -
tí, ktorí podvodne získali potvrdenie,
libellus, že poslúchli cisársky rozkaz
a traditores - tí, ktorí vydali posvätné
knihy alebo zoznamy svojich bratov a sestier kresťanov.
55 Napr.
biskupi Sokol a Tondra boli obaja vymenovaní a vysvätení
v lete roku 1989. Počas obdobia útlaku vykonávali
kňazské povolanie a nikdy neprišli o štátny
súhlas. Istý čas pôsobili na štátom
ovládanej teologickej fakulte. Biskup Sokol je evidovaný
vo zväzkoch ŠtB ako tajný spolupracovník, neskôr
agent ŠtB a biskup Tondra ako kandidát tajnej
spolupráce.
56 Bačíková,
Poď a nasleduj, s. 251
57 Cf.
Osobné svedectvo Eduarda Kožucha: „Ten model tu je
a bude. Duch svätý to rozhodne 17. novembra 1989
u nás nepristrihol a nepovedal: Koniec, a hotovo!"
58 Cf.
Mikloško, Nebudete ich môcť rozvrátiť, s. 141
59 Tieto
pamäti zachycuje napr. monografia Bačíková: Poď
a nasleduj ma.
60 Tieto
pomäti zachycuje napr. monografia Šimulčík: Zápas
o nádej.
61 Napr.
Slavomir Miklovš, biskup východného obradu
chorvátskeho pôvodu.
62 Z listu
Jána Krajňáka pre apoštolského nuncia v roku
1991, cit. podľa Fiala, Hanuš, Skrytá církev, s. 91
63 Concilium
4/1968
64 In.
Fiala, Hanuš, Skrytá církev, s. 97
65 Podľa
Ludmily Javorovej udelil kňazské svätenie Davídek
4 ženám, ďalšie asi 2 svätenia pochádzajú
od Kretta a jedno zrejme od Oskara Formánka. Počet nie
je úplne istý, ale zrejme šlo rádovo
o jednotky, nie desiatky svätení. Je ďalej možné,
že jeden biskup vysvätil niekoľko diakonís.
66 Svätenie
pod podmienkou, ktorým sa, pokiaľ náhodou kňaz nebol
svätení platne, vykonáva nové svätenie
a v prípade, že platne svätení bol,
nové svätenie nemá žiadny následok.
67 Napr.
prof. Jorissena a Häringa. Korešpondencia Jorissena
a Ratzingera je zverejnená v prílohe
nemeckého prekladu knihy Fiala, Hanuš, Skrytá církev.
68 Bačíková,
Poď a nasleduj ma, s. 323
69 Obaja
však prijali podmienečné svätenie, podľa vlastných
slov nie z dôvodu pochybnosti, ale nedoložiteľnosti
pôvodného svätenia.
70 Prijali
svätenie sub conditione, podľa svedectiev malo
charakter obnovy kňazských sľubov.
71Marián
Ján Potáš, OSBM (1918-2006). Protoihumen Rádu
sv. Bazila Veľkého, titulárny kanonik, biskup
podzemnej Cirkvi. Narodil sa v Prešove, študoval v Mukačave,
Užhorode, Prešove a Olomouci. Spolupracovník biskupa
Gojdiča. Zasadil sa o exhumáciu a prevezenia
ostatkov biskupa Gojdiča do Prešova. Od roku 1970 pôsobí
vo Vyšnom Orlíku. Podľa svedectva človeka, ktorý
biskupa Potáša osobne poznal, prišiel Davídek za
Potášom do Vyšného Orlíka. Ten svätenie
po počiatočnom zdráhaní prijal. Po revolúcii
mu biskup Hirka ústne potvrdil platnosť jeho svätenia.
Pôsobil najmä medzi gréckokatolíkmi
rusínskej národnosti.