Pro přiblížení klimatu holandské církve šedesátých let (doba II. Vat. koncilu)
uvádíme výňatky ze slovenského překladu knihy Roberta Adolfse: Het Graf
Van God? (Stane se církev Božím hrobem?)
Sekularizácia a rapidárny - zrýchlený vývoj nášho sveta sú dalšími príčinami
toho, prečo cirkev očividne stráca na hodnote v celej našej modernej,
urbanizovanej, husto obývanej, kybernetickej, sociálno-ekonomicky nezávislej
a komunikatívnej spoločnosti. Cirkev je takto vytlačená na perifériu
spoločnosti a je akoby "vo vyhnanstve" súkromného sektoru spoločenskej
štruktúry. Spočiatku sa zdalo, že tu má aspoň zaistenú a nezávislú existenciu.
V skutočnosti je tu však vydaná napospas ohrozeniam skrytých
ideologických "mocností" spoločenskej makroštruktúry.
Teologické pokusy vyrovnať sa so sekularizáciou sa ukázali ako nedostatočné.
Pohyb a vývoj kresťanstva v dejinách sa nedá synchronizovať so
sekularizovanou dynamikou budúcnosti. Cirkvi ostáva iba jediná možnosť,
ako sa obrániť koncentrovaným útokom "mocností" sveta: Zrieknuť sa iniciatívne
všetkých svetských mocenských nárokov! Musí prijať na seba prorockú
podobu "služobníka Jahveho" a nesmie sa pritom obávať výsmechu
a opovrhnutia!
My by sme tu v každom prípade chceli navodiť myšlienku odstranenia organizácie
biskupstiev a farností na územnom princípe! Tento teritoriálny
princíp pripomína starú feudálnu cirkevnú štruktúru. Tu možno obhajovať
iba z dôvodov historických. Veď je to absurdnosť, že určité územie má
napriek svojej malej hustote obyvateľstva vlastného biskupa iba z toho dôvodu,
že predtým bolo kniežacím územím, a naopak.
Musíme vychádzať z myšlienky formulovanej na II. Vatikánskom koncile,
že totiž cirkev je sviatosťou spásy pre celý svet! Cirkev musí byť teda znamením
vykúpenia pre svet.
Z toho dôvodu sa musíme presvedčiť o tom,
ako tento svet dneška vôbec vyzerá. V prvom rade sa skladá z veľkých
mestských aglomerácií. Cirkev by sa musela venovať v prvom rade týmto
metropolám, naväznostiam miest a iným formám, ktoré sú pre veľkomestá
typické. Keďže tieto veľké mestské celky tvoria jeden politický, sociálny
a ekonomický celok, musí ich cirkev zabezpečovať mnohými mnohorakými
čiastkovými a detailnými úlohami čo do duchovnej správy. Pritom už
zďaleka nestačí nájsť a realizovať prístup k mestskému človekovi cez farsky
organizované obytné územia.
Tu dostáva pôvodný názov gréckeho slova biskup (episkopos) opätovne svoj
prapôvodný význam a zmysel. To slovo totiž v preklade znamená "dozorca",
pričom jeho latinský ekvivalent znie "superintendent". Sme hlboko presvedčení,
že cirkev svoju aktivitu nesmie koncentrovať na periférii svojvoľne a
náhodne zoskupených obytných blokov, ale že musí vychádzať ponajprv
z prirodzenej štrukturácie mesta. Je treba si uvedomiť, aká je štruktúra
priemyselnej činnosti v meste, ako funguje život obchodu, ako je mesto
vybavené školskými zariadeniami, aký je sektor služieb. Ďalej je treba urobiť
analýzu, aké rozličné sociologické vrstvy sa v meste nachádzajú, ako
to vyzerá s mládežou, robotníkmi, úradníkmi, technikmi, inteligenciou a
ako so starými luďmi. Je treba poznať ich stav i vlastnú problematiku. Potom
musí "episkopát" so svojimi bratmi - asistentmi /farármi/ preskúmať
mnohorakosť funkčnej situácie.
Na základe tejto analýzy sa musia snažiť
vytvoriť množstvo malých cirkevných spoločenstiev, logicky založených a
naviazaných. Nielen územie, na ktorom pôsobia, ale i osoby čo do rovnakej
intelektuálnej úrovne, respektíve veku, môžu byť rámcom pre vytvorenie
samostatného organicky zloženého cirkevného spoľočenstva v Kristovi.
Lokálne cirkevné spoločenstvo bude malé. Jeho údy sa budú osobne poznať.
Často sa budú deliť o rovnaký, respektíve podobný druh zodpovednosti za
svet. Budú sa môcť plne venovať svojmu malému spoločenstvu, ktoré bude
súčasťou celku. V rámci svojho malého spoločenstva budú plne vyzbrojení
vedomím poslania. Pri svojich rozhodnutiach budú môcť naplno uplatňovať
poňatie humanizácie i budúcnosti sveta, pričom ich hlas bude časťou
celkového názoru spoločenstva.
Podľa druhu lokálnych cirkevných spoločenstiev nájde si i liturgia vždy nové
výrazové formy a bude sa ináč prežívať, i keď sa, samozrejme, musí zachovať
široká spoločná základňa, to jest základná štruktúra. Tejto liturgickej rôznorakosti
musí zodpovedať i teologická rôznorakosť formy. Možno, že táto
mnohorakosť je vôbec podstatou cirkvi, ktorej úlohou je pristupovať k rozličným
prejavom človeka v širokej palete jeho pôsobnosti a mnohorakosti
možností, ktorou sa ľudské situácie vyznačujú.
Najvznešenejšou biskupovou úlohou je práve strážiť "ako oko v hlave" jednotu
viery skrze rozličnosť a mnohorakosť foriem. Hádam ešte dôležitejšie
je však vyjadriť túto jednotu vo viere jednotou vzájomnej lásky.
Existencia
mnohých a pritom rozličných miestnych cirkevných spoločenstiev by mohlo
ľahko viesť v cirkvi k "stavovským" rozdielom. Tu musí byť biskup obzvlášť
obozretný, aby sa zachovala jednota bratskej lásky medzi cirkevnými spoločenstvami.
Z toho dôvodu sa musia z času na čas stretnúť zástupcovia
rozličných miestnych cirkví, aby sa tak v biskupstve upevňovala jednota
väčšieho cirkevného spoločenstva v eucharistickom spoločenstve.
Medzi laikmi východnej cirkvi sa mnohí dosadzovali do určitých funkčných
služieb pomocou výberu a príslušného svätenia. Takéto povolanie a
vyvolenie zo spoločenstva teraz fakticky už neexistuje. Tridentský koncil
formuloval tieto náležitosti veľmi konkrétne, ale príliš skromne čo do šírky
vývodov: "Pri svätení biskupov, kňazov a ostatných stupňov svätení sa nikdy
nevyžaduje súhlas, povolenie alebo splnomocnenie ľudu v tom zmysle,
že by bez nich bolo svätenie neplatné." Ďalším vývojom sa úplne upustilo
od povolania cirkevným spoločenstvom. Určitý formálny zvyšok ostal však
úplne bez patričnej váhy v ríte biskupského svätenia. Pôvodné "povolanie"
k úradu v cirkvi sa zmenilo na určitý druh mystického zážitku a skúsenosti
jednotlivca, ktorý sa tak cítil byť bezprostredne "povolaný" živým Bohom.
Sme hlboko presvedčení o tom, že sa budeme musieť opätovne vrátiť k onému
vyvoleniu a povolaniu skrze cirkevné spoločenstvo. Tak toto spoločenstvo
určuje a povoláva jedného zo svojho stredu na riadenie úradu, to jest
na zvestovanie Posolstva a vysluhovanie sviatostí.
V každom prípade bude potrebné vylúčiť z vývoja všetko to, čo viedlo
k privilegovaniu kléru ako stavu vôči laikom! V skladbe cirkevnej mocenskej
pozície získali biskupi i kňazi rôzne prednostné práva, ktoré im mali
vytvárať vážnosť a úctu. "Tieto privilégia patria k tým opatreniam, ktoré
od tých čias pomáhali vytvoriť z kléru výlučnú triedu. Medzi týmito
opatreniami bol jedným z najdôležitejších opatrení celibát. Avšak aj iné
opatrenia, ako napríklad zavedenie zvláštneho obleku, napomohli vytvoriť
viditelnú zmenu vo vzťahu veriacich k predstaveným spoločenstiev, kňazom
a biskupom" (Y.Congar, Für eine dienende und arme Kirche).
V roku 428 vyčítal pápež Celestín I. biskupovi z Arles, že zaviedol špeciálne
šatstvo, totiž tuniku podchytenú kordelom, čo bolo vlastne oblečením
mníchov. Pápež nechcel o takej novote ani počuť. Lebo dovtedy sa kňazi
v ničom nesmeli líšať od ostatného ľudu. Ba dokonca i k takej liturgickej
slávnosti si obliekali iba "čisté šaty"! Práve preto píše tento veľký pápež
biskupom z okolia Narbouny: "Rozlišujeme sa našimi slovami a nie nápadným vonkajškom!"
Aby sa uprednostnenému stavu duchovenstva dodal vznešený duchovný
charakter, boli kléru predpísané určité životné pravidla mníchov. I keď bol
cirkevný úrad /biskup, farár/ v pôvodnom stave funkčnou službou v rámci
príslušného cirkevného spoločenstva, vyvinul sa z neho privilegovaný stav
s celkom zvláštnym a samostatným duchovným spôsobom života. Takto
sa definitívne uskutočnilo oddelenie kléru od laikov; pochopiteľne, že toto
muselo v konečnom dôsledku viesť k neodvratnej izolácii kléru.
V kenotickej cirkvi bude potrebné nájsť cestu k pôvodnej podobe cirkevných
nositeľov úradu, ktorí sa ani svojím vonkajškom ani životnou úrovňou
nebudú líšiť od ostatných veriacich cirkevného spoločenstva. Veľkým problémom
ostane otázka celibátu. I ten bude musieť odpadnúť. Myslíme tu
na tú formu celibátu, ktorá bola predpísaná nosiťelovi úradu ako úradná
povinnosť. To neznamená, že by sa v cirkvi mala opustiť každá forma panenskej
čistoty ako prejavu dobrovoľnej hlbokej lásky ku Kristovi, avšak nie
je mysliteľné, aby celibát ostal formou bezpodmienečnej viazanosti na úrad.
To by bola veľká pomoc pri riešení nedostatku kňazov. Veď tak by cirkevné
spoločenstvo mohlo povolať mnohých kvalifikovaných laikov do funkcí
v úrade cirkvi.
Ešte treba spomenúť i to, že ženám je doteraz neprístupný akýkoľvek cirkevný
úrad. Je to dôsledok myšlienkového sveta minulosti, v ktorom vládli
výlučne muži. Teologicky by nebolo možné voči ženám v úrade nič namietať.
V našej súčasnej spoločnosti sa žene aspoň formálne priznalo zrovnoprávnenie
s mužom. Nebolo by teda možné nič vážne namietať proti tomu, aby
sa ženám umožnila primeraná forma účasti na cirkevných úradoch a funkciách
a aby aj ženy mohli byť do nich povolané cirkevným spoločenstvom.
Tento úrad v cirkvi znamená predsa, ako sme si už predtým povedali, predovšetkým "službu" a "starosť" o sviatosti a slovo. keď celú vec náležito
zvážime, javí sa nám táto funkcia priamo ideálna pre ženu. Preto si vieme
veľmi názorne predstaviť, že by mohla byť pre službu slova povolaná práve
žena. Bolo by iste veľmi náležité, keby to platilo o udeľovaní sviatosti krstu,
najmä malých detí, a sviatosti chorých.
Nesmierne dôležitou úlohou budúcich kňazov bude preto vzbudiť v laikoch
povedomie ich povolania k služobnosti, respektíve k službe Božiemu ľudu
v sekularizovaných štruktúrach spoločnosti. Bude preto potrebné teologicky
vzdelať celý rad kvalifikovaných, cirkevne uvedomelých laikov. O koľko
bohatšia a každopádne inakšia by bola teológia, ktorá by sa vymanila
z prostredia obmedzujúcích a izolovaných teologických prác seminárného
prostredia!
Pokusili sme sa aspoň načrtnúť konkrétnu dôslednosť kenotickej cirkvi.
Sú to zaiste veľmi radikálne zmeny, ktoré čitateľovi predstavujeme a predkladáme,
pričom sa však absolútne nedotýkajú podstaty cirkvi a ani ju
nespochybňujú. Sme hlboko presvedčení, že takáto nami opísaná kenotická
cirkev by bola rozhodne presvedčivejšou svedkyňou Kristovho tajomstva
než imperiálna, mocenská cirkev.
Kenotická cirkev je oveľa menej zraniteľná. Môže sa ďaleko výhodnejšie
vyhnúť tyranstvu skrytých ideologických mocností dnešnej spoločenskej
štruktúry; nedá sa na ňu tak útočiť, lebo jej hlboké pôsobenie sa odohráva
v skrytosti malých miestnych hlbokých spoločenstiev, a nie v mohutnom
centrálnom riadiacom aparáte. Nemusí už neustále bojovať o existenciu, to
znamená, že nemusí bojovať o udržanie viditeľnej štruktúry vplyvu. Preto
bude môcť v spoločnosti pokojne pokračovať na svojom diele i tam, kde je
táto spoločnosť zameraná proti kresťanstvu. Vyjadrime to vojenskou terminológiou: "použije mnohorakú a pružnú stratégiu".
Iba kenotická cirkev bude ozaj ekumenická. Odpadne najväčšia prekážka:
mocenské postavenie cirkvi a snaženie oň. Len čo to zmizne, bude sa ekumenický
dialóg javiť v úplne novom svetle.
Čo sa týka zvestovania evanjelia v celosvetovom meradle a perspektíve,
sme presvedčení, že je možné realizovať ho iba kenotickou cirkvou. Slúžiaca
cirkev nie je už potom viazaná na západný štýl kresťanstva. Slúžiť môže i
v nekresťanských kultúrach Ázie a Afriky.
Záverom si ešte naposledy položme otázku : Ako môže dôjsť k obratu smerom
ku kenotickej cirkvi? Zaiste nie "príkazmi" ani reorganizáciou "zhora".
Najprv bude musieť dôjsť ku "metanoi" - k zvratu, k zmene zmýšľania, ku
kenotickému zmýšľaniu. Ale stačí pozorne počúvať duchovenstvo i laikov - všade to cítiť - tu v srdciach už teraz cítiť, že je tu viacmenej vedomý tlak a
túžba po kenotickej cirkvi. Veď čím iným bol boj koncilu proti triumfalizmu
a juridizmu ako hľadaním "cirkvi chudobných"?
Ide teda o nové zmýšľanie a my môžeme len hovoriť so svätým Pavlom: "Zmýšľajte o sebe tak ako Ježíš Kristus. . .On sa zriekol rovnosti s Bohom,
prijal na seba prirodzenosť sluhu, stal sa podobným ostatným ľuďom a aj
navonok pokladaným iba za človeka." /Fil 2,5 a 7/
Pre slovenského čitateľa, ktorý na rozdiel od iných národov si vzhľadom na
historický vývoj cirkvi u nás, našich politických pomerov a našej mentality
až dodnes uchoval pomerne tradičný a v mnohom až zastaralý názor na
cirkev i jej postavenie v národe, je táto kniha obzvlášť cenná a potrebná.
Dúfame, že v tom zmysle bude i prijatá.
Je isté, že všetko sa dá zneužiť. I dobre myslená kritika analytickej časti
môže byť zneužitá proti cirkvi a kresťanstvu. Sme však toho názoru, že
pravda oslobodzuje! My si ju môžeme dovoliť, nech je aká nepríjemná! Iba
tak možno pochopiť, vyčistiť a pripraviť pôdu pre opravdivé vyliečenie.
Stane sa cirkev na Slovensku hrobom Božím? Ak sa nepoučíme z tejto knihy
aspoň v tom, že treba načrieť veľmi, veľmi hlboko a rýchlo, tak hádam aj
áno. Dúfame však, že i my pochopíme, že Ježíš Kristus nás volá k spolupráci!